Papiere, bitte!
Daniel Lipšic je za sprísnenie schengenského priestoru, pretože podľa neho Taliansko udelením dokumentov tuniským migrantom "prenieslo vlastný problém na iné štáty".
Predtým, ako sa minister vnútra prihlásil k politike strachu Nicolasa Sarkozyho, ktorý sprísnenie režimu kontrol na hraniciach navrhuje, sa slovenskí politici nadchýnali pádom diktátora Ben Alího. Teraz, keď mladí Tunisania zatúžili vyskúšať si slobodu, im nielenže zatvárame dvere, ale zatvárame ich medzi sebou.
A to v čase, keď sa aj slovenská vláda spolieha na to, že Nemecko a Rakúsko otvorením pracovného trhu vyriešia vysokú nezamestnanosť za neschopných slovenských politikov. A vo chvíľach, keď diskutujeme o tom, či budeme mať na Slovensku o rok euro, prídelové lístky, novú nemeckú marku či štartovacie balíčky obnovenej koruny aj s kalkulačkami pre dôchodcov, si ideme opäť „dočasne kontrolovať hranice“.
Každý súdny európsky politik vie, že najviac imigrantov sa do únie dostalo v období, keď boli na hraniciach kontroly a rakúski pohraničníci šikanovali našincov, cestujúcich do prvého obchodu v Hainburgu. Tvrdiť, že niekoľko desaťtisícov mladých Tunisanov predstavuje problém pre krajiny s viac ako sto miliónmi obyvateľov, je vyslovená lož. Fakt, že mladí ľudia z pomerne bohatých severoafrických krajín dnes utekajú do Európy, je zlyhaním barcelonských procesov a stredomorských únií, ktoré mali nanovo vystavať vzťahy Európy so svojimi južnými susedmi, zničené kolonializmom, udržiavaním diktátorov a protekcionizmom. Lipšic a premiérka Radičová, ktorá bude na júnovom summite o francúzsko-talianskej iniciatíve hlasovať, by mali vedieť aj to, že mnohé vplyvné hlasy v južnej Európe považujú skolabovanie vzťahov so severnou Afrikou za dôsledok podľa nich zbytočného a nepripraveného rozšírenia únie na východ.
Je neuveriteľné, že tak priehľadné preberanie extrémistickej agendy prezidenta Sarkozyho dnes ohrozuje, aj za asistencie Daniela Lipšica, právo Európanov na neobmedzený pohyb. Vieme, že existuje výrazná chuť konzervatívnych strán kontrolovať všetko – od sexuality po somárske rohy na pasoch. No je neprípustné, aby sme riešili každý problém variáciami na strach. Slovensko má s múrmi vnútri krajiny rovnako traumatizujúce skúsenosti, ako s ponižujúcimi kontrolami na hraniciach, ktoré sme poznali ešte dlho po tom, čo ušli diktatúry do dejín.
Lipšic nemusí byť presvedčeným eurofilom. Stačí, aby na rokovaní európskych ministrov vnútra pripomenul našu skúsenosť s hranicami, ktorá je taká hlboká, že moji rodičia si dodnes pred Bergom intuitívne siahajú po pasoch. Boj proti „bruselskému diktátu“ sa neskončí obnovením osvietených národných štátov. Ale diktátom extrémistov, ktorí svoju paranoidnú predstavu o svete kontrol, vyhosťovania, etnického čistenia nakoniec presadia vďaka čoraz väčšiemu odklonu tradičných strán od slobôd. Ich zakladatelia prekonávali traumu z Európy rozdelenej nacistami a komunistami politickými víziami o jednote. Ich nasledovníci žiaľ nevidia ani do nedávnej minulosti.