Blbá nálada
Termín "blbá nálada” vraj použil Václav Havel v roku 1997 vo svojom rudolfínskom prejave v súvislosti s nastupujúcou dezilúziou z nenaplnených očakávaní po nežnej revolúcii. Odvtedy to nie je "na h...”, ale máme "blbú náladu”.
Režim padol a vytúžený blahobyt, pečené kačky, husi a prasiatka nám na stôl samy z neba nepadajú. Niečo nám padá. Nie však na stôl, ale na naše hlavy, či skôr priamo do našich hláv. Je to záľaha „blbú náladu“ vyvolávajúcich informácií.
Nie, nemám na mysli našich hokejistov. Tí sa naozaj nemajú prečo hanbiť. Snažili sa, nevyšlo to. Taký je šport… Čím skôr pochopíme, že je to len šport, tým lepšie pre nás. Z čoho by sme však mali mať hlúpu náladu, je aj okradnutie dánskych hokejistov a strkanica pred výťahom, ktoré zviditeľnili Slovensko v zahraničí oveľa viac ako neúspech našich hokejistov. Práve sa nám Slovákom podarilo prebojovať na popredné miesto v kradnutí a chrapúnstve. Konečne sme všetkým ukázali, "kto je tu doma”.
Nedávno som pozeral v televízii český filmový dokument Pavla Křemena o agentoch ŠtB s názvom Nikomu jsem neublížil. Fascinovalo ma, ako väčšina agentov vo výpovediach svorne tvrdí, že za svoje konanie nepociťujú žiadnu vinu. Jeden z aktérov filmu hovorí, že dôvodom je fakt, že česká spoločnosť je v morálnych otázkach až príliš tolerantná – morálne nenáročná.
Pri použití termínu morálna nenáročnosť stojí za pozornosť, ako jemne, kultivovane a zdanlivo korektne sa dá nazvať čosi, čo je vo svojej podstate obludné. Korektnosť ako jeden zo znakov vyspelých slobodných demokracií sme si začali postupne osvojovať a dnes môžme s hrdosťou konštatovať, že sa to podarilo.
Aj my už dokážeme (česť výnimkám) namiesto hrubozrnného, vulgárneho štuchnutia lakťom s dôvetkom "nezavadzaj”, pokojným hlasom a uhladene povedať niečo, ako "to bol len taký žart”. Mňa len štve, že korektnosť je iba zdanlivá a všetko robíme tak nejako naopak. Vulgárne štucháme lakťami, keď máme žartovať. A žartujeme, keď by sme mali poriadne štuchnúť lakťom.