Soul Rebel
Pred tridsiatimi rokmi zomrel na Jamajke Robert Nesta Marley. Dnes hrozí, že z jeho humanistického odkazu ostanú iba tri akordy a zremixované odrhovačky vo festivalových stanoch pre pikožrútov.
Prvý album Boba Marleyho som dostal od svojej detskej lásky. Nikdy ma nepobozkala, no ukradla otcovi kazetu Uprising. Reggae som vtedy počul prvýkrát. Dovtedy sme počúvali ska, Ventil RG, skákali sme v PKO na Roba Grigorova, keď hral s Midi Eda a Žuvačku za uchom, obliekali sme do čiernych oblekov. V galantérii na Laurinskej som si kúpil čierne rukavice, ktorým som ostrihal palce, a zdalo sa, že Londýn a celá kultúra jamajského ska a two tune sa začína už v Trnávke alebo na Štrkovci, odkiaľ pochádzali prví bratislavskí skáči. Bolo to v polovici 80. rokov. Vďaka bratovi Braňa Špačeka z Kosy z nosa, sme poznali Selecters, Madness, Bad Manners. Skinheads vedeli, že sockársku úroveň ich rodín v East Ende a Brightone nespôsobuje imigrant z Jamajky a s toasterom Linton K. Johnsonom spievali a bojovali proti fašistom z British National Party.
Potom sa objavil Babalet, ktorý som videl na dnes už zničenom amfiteátri, kde Aleš Drvota predvádzal husitské reggae, spieval o Máchovom jazere a Laura a její Tigri vypredávali Gardu aj Vajnorskú. Prvú platňu Boba Marleyho som kúpil rok pred Novembrom. Na zakázanej burze v podchode na Klariskej som sa jednu sobotu dohodol s máničkou, ktorej otec robil v Rakúsku, že mi nabudúce donesie nejaký Marleyho vinyl. Pršalo, u Michala som si dal kávu a išiel som si sadnúť k dráčikom, do vchodu starej radnice, kde sme neskôr založili dadaistické zoskupenie VOZ. O týždeň som prišiel do Sadu Janka Kráľa, mánička si vypýtala štyristo korún a spoza chrbta vytiahla platňu Babylon by bus, ktorá je spolu s Live in Paris od Burning Speara považovaná za najlepší live reggae album. Potom sa zrazu z miesta, kde je dnes jednohviezdičkový bordel, vyvalili antony a za každým stromom, kde bude o desať rokov stáť Propeler, stáli fízli. Zohnali nás do kruhu, zmlátili obuškami, dotrhali plagáty Sandry a Modern Talking z Brava, rozdupali odznaky Madonny a Depeche Mode a Iron Maiden, pár ľudí zobrali a ja som ostal stáť s prvou platňou Boba Marleyho a mal som pocit, že som práve prijal pod obojím. Dnes ju ešte občas púšťa Mário alebo Palo z Jah Divison Sound System – najstaršieho soundu na Slovensku.
Album cestuje po európskych kluboch už viac ako dvadsať rokov. Neskôr som spoznal ľudí, ktorí boli na poslednom Marleyho koncerte v Pittsburghu keď bolo jasné, že podliatina z parížskeho futbalu sa zmenila na rakovinu a rakovina na smrť. Neviem, či by dnes Marley robil veci ako Bono s Afrikou. Systém považoval za nezmeniteľný, označoval ho, v duchu rastafariánskej teológie, za Babylon. Bol proti vojne, proti rasovej nenávisti, a predovšetkým proti strachu. Jamajčania ho považujú za proroka, jeho pesničky sa šíria Babylonom a ja nosím dodnes, na vnútornej klope bundy, portrét umelca, ktorý z krásy urobil politický program.