Sestrička z Kramárov
Pamätám si na časy, keď sa o sestričkách spievali piesne. Lebo zdravotná sestra vždy bola tam, kde sme boli slabí. Tam, kde mi dokázala odpustiť, že som po operácii ako chodiaci (!) "hrdina" spadol na chodbe aj s obedom a celkom nezištne ma vylovila z kelového prívarku. Tam, kde som bol o chvíľu prezlečený a suchý. A previazaný.
Veď hej. Vždy ma mrzelo, keď som sklamal ich nádeje. Ako keď mi (akože už zdravšiemu) dali strihať papierové tampóny, do ktorých ostatní ešte pľuli krv. Musím priznať, že neboli veľmi symetrické – pripadalo mi vtedy menej závažné, do čoho človek vypľúva svoju podstatu.
„Vy nemáte nijaké estetické… To!“ vyčítala mi vtedy sestra. Ani dnes nemôžem povedať, že neprávom. Tam, kde bola ona, som totiž vlastne nikdy nebol iba ja. Vždy aj všetci ostatní. Najčastejšie aj ubolenejší a aj nešťastnejší. Nechcel som chcieť, ale vždy som niečo chcel. Tabletku alebo injekciu – aby nebolelo.
Pýtal som si ju od tých, pre mňa vtedy vlastne takmer mýtických bytostí, ktoré ma liečili v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. A akosi som vedel, že niečo ako úľava a očistenie od nich nielen pochádza, ale určite aj príde.
Viem, že to bola a že to je ich práca. Že je to ich povolanie. Že je to ich poslanie. Ak sa toto poslanie má však stretávať aj v budúcnosti s mojím životom, neviem to vnímať tak striedmo. Lebo vždy k tomu tak akosi mimovoľne pribudol aj úsmev a povzbudenie.
Čo môžeme vyčítať tým, čo dávajú, čo môžu? A často ešte viac? Teraz však sestry prišli k nám, lebo aj ony niečo potrebujú. Narazili však na zdravých ľudí a v parlamente dokonca na Supermana. Nemýtická postava sa opäť zaskvela.
Nemožno povedať, že by sa Superman nebavil s obyčajnými ľuďmi. Ale veľmi mu to neprospieva. Preňho je totiž ťažké pochopiť, že autobus v princípe „nezaparkujú“ zdravotné sestry so svojimi prosbami, ale skôr šofér. Superman chápe len to, že to treba za každú cenu dať kamsi preč. Akoby išlo iba o sochu. Ale vďaka sestrám dnes aspoň presne vieme, čo by ho mohlo primať k trochu ľudskejšiemu prehovoru. Nič!