Sociálna Európa
Už rok sa diskutuje o riešení krízy v eurozóne, ale integrácia v oblasti sociálnej politiky ostáva politickým tabu.
Európski lídri už prišli s rozličnými exotickými nápadmi na záchranu spoločnej meny, ktoré sú súčasne spôsobom, ako socializovať náklady za nezodpovedné správanie bánk. Žiaden z nich však neprináša dlhodobé riešenie. Ak by sa predsa podarilo stabilizovať štáty, ktorým dnes hrozí krach, štrukturálne nerovnosti medzi centrom a perifériou pretrvajú. Dlhodobú stabilitu prinesie naozaj len spoločná ekonomika s pevnými pravidlami hospodárskeho riadenia.
„Posilnený“ pakt stability a rastu nebude stačiť. Debata sa bude musieť presunúť aj do oblasti, ktorá je pre integráciu zatiaľ vo väčšej miere tabu – do sociálnej politiky. Nemecký filozof Claus Offe prirovnáva európsky sociálny štát k viacposchodovej budove. Pri všetkých rozdieloch medzi národnými systémami štruktúra, funkcie a do istej miery aj historická postupnosť, v ktorej sa tieto poschodia vybudovali, ostávajú podobné.
Prízemím sociálneho systému sú regulácie pracovných trhov a otázky bezpečnosti a zdravia pri práci. Patria tu ustanovenia o dĺžke práce, obmedzenia niektorých druhov práce (detská práca), regulácia pracovného prostredia a podobne.
Druhé poschodie tvorí regulácia a nástroje sociálneho zabezpečenia mimo práce. Buď formou transferových platieb, alebo sociálnych služieb. Ich cieľom je minimalizovať riziká, ktoré ohrozujú sociálne postavenie mimo pracovného trhu. A to buď trvalým, alebo dočasným vylúčením z trhu práce, alebo obmedzením možnosti participovať na trhu práce. Patrí sem zabezpečenie handicapovaných, zdravotné a dôchodkové poistenie, podpora v nezamestnanosti či rôzne formy podpory rodín.
Tretím poschodím sú inštitucionálne nástroje, ktoré podporujú schopnosť pracovníkov rokovať o výške príjmov. Kľúčovým nástrojom sú odbory, ktoré sa musia stať uznaným zástupcom záujmov zamestnancov.
Nad tým všetkým je strecha budovy, tvorená politikami trhu práce a zamestnanosti, menovou a rozpočtovou politikou, obchodnou a hospodárskou politikou atď. Ide teda o vonkajšie prostredie, ktoré rozhoduje o udržateľnosti sociálnej politiky ako takej.
Súčasná Európska únia svojimi regulačnými aktivitami jednoznačne formuje „prvé poschodie“. Kapacity a mandát v rámci druhého a tretieho poschodia sú zatiaľ dominantne v rukách národných štátov. Integrácia však zásadne formuje a mení „strechu“ tejto budovy. Práve vývoj v rámci tejto strechy rozhodne, do akej miery sa na vytváraní európskeho sociálneho modelu bude podieľať pozitívna, aktivistická integrácia, prispôsobovanie národných sociálnych systémov právnym a faktickým tlakom integrácie či použitie trhového prístupu.
Tento tlak, samozrejme, vôbec nemusí prerásť do integračných pohybov na celoeurópskej úrovni. Odpor viacerých členských štátov vrátane Slovenska je známy. Nemôžu si však myslieť, že tento vlak bude čakať na všetkých, čo váhajú s nastúpením. Ak chceme stabilizovať úniu, ďalšou zastávkou musí byť sociálna Európa.