Nová-stará dráma
Festival Nová dráma, dieťa Divadelného ústavu, je nepochybne záslužný čin, sympatický najmä svojím úsilím o podporu a propagáciu nových, pôvodných, súčasných textov a ich uvádzania v slovenských divadlách.
Počas 7. ročníka tak mohli diváci vidieť šesť súťažných inscenácií. Napriek tomu, že žiadnu cenu neudelili, mohol by byť tento ročník, čo sa týka podpory a propagácie, prelomovým. Aspoň si to myslela hlavná porotkyňa, slovinská teatrologička Alja Predanová. Vyslovila nádej, že toto ich gesto (neudelenie ceny Grand Prix) vyvolá v našom prostredí veľmi potrebnú debatu divadelníkov o stave súčasnej, najmä pôvodnej slovenskej drámy.
Na debatu to zatiaľ nevyzerá a myslím si, že by ani nepomohla. Hlavný dôvod vidím v pretrvávajúcom stereotypnom, socialistickom financovaní kultúry. Za normálnych okolností by inscenácia divadla, ktoré vo svojom názve nesie honosné označenie Slovenské národné, na festivale Nová dráma nemala chýbať. Uvádzanie textov našich autorov na "národnej” scéne je však minimálne, ak nebudeme pravidelné výmeny šéfov súborov vnímať ako novú drámu.
Žiaľ, práve v týchto mesiacoch vrcholí aj iná, notoricky sa opakujúca stará dráma financovania tzv. nezávislej kultúry. Tento termín zvádza k mylnému vysvetľovaniu, že nezávislá kultúra nemá právo na podporu od štátu. Pod týmto pojmom však máme na mysli kultúru, ktorá nie je zriaďovaná štátom ani samosprávou. To však neznamená, že ak im nezávislá grantová komisia peniaze pridelí (inak zlomok finančných prostriedkov kamenných inštitúcií), tak ju majú dostať v polovici roka.
Kultúrne centrá, ktoré od januára mesiac čo mesiac organizujú produkcie, dodnes ani nevedia, či ich projekty boli podporené, no napriek tomu z pôžičiek platia náklady s tým spojené a zvyšujú svoj dlh.
Ako sa píše na webstránke Divadelného ústavu: „Nová dráma nechce svojimi otázkami len mútiť vodu, chce poznať vaše odpovede.“ Jednu odpoveď môžem ponúknuť hneď: Reforma financovania kultúry.