Zabudnutí
Za protestmi študentov v Británii, nepokojmi v arabskom svete, demonštráciami v Španielsku, štrajkami a pochodmi v Grécku a mnohými inými prejavmi nesúhlasu v rôznych kútoch sveta môžu stáť stovky špecifických dôvodov.
Jedno však majú mnohé z nich spoločné – sú hlasom veľkej skupiny ľudí, ktorí sa cítia zabudnutí súčasným ekonomickým a politickým systémom.
V európskych krajinách k vzniku tejto skupiny prispeli zásadným spôsobom dve dekády okliešťovania sociálnych systémov. V mene posilňovania konkurencieschopnosti ekonomiky (a pod stálou hrozbou, že „nikdy nedobehneme USA“, alebo „o chvíľu nás dobehne Čína“) sa krajiny vzdávali systému inštitúcií a regulácií, ktoré dokázali predtým zabezpečiť relatívny sociálny zmier a politickú stabilitu. „Reformy“ postavené na logike deregulácie, flexibilizácie a komodifikácie – jednoduchšie povedané, oslabovania postavenia tých, ktorí ponúkajú na trhu len svoju prácu – oslabili tradičnú strednú triedu a hlavne vytvorili masu „prekariátu“. Ľudí (často mladých a vzdelaných), ktorých najpravdepodobnejším kariérnym výhľadom je séria krátkodobých a zle platených stáží a kvázizamestnaní, „zamestnancov“ pracovných agentúr, a ďalších, ktorí museli akceptovať status „samostatnej zárobkovo činnej osoby“. O sociálnej ochrane porovnateľnej s normálnym zamestnaním nemôže byť, samozrejme, ani reči.
Twitter-revolúcia španielskych „indignados“, s ich odporom proti akýmkoľvek politickým stranám, i úspech politikov ako Gert Wilders sú politickými symptómami toho istého problému. Mainstreamové politické strany boli schopné na tento problém reagovať len neustálym predpisovaním sále väčších dávok tej istej medicíny (viac liberalizácie, viac deregulácie…), podsúvaním kváziproblémov a preberaním nenávistnej rétoriky od extrémistov. Politika sa mení na perverznú súťaž o najpríťažlivejšiu reklamnú kampaň a najzraniteľnejšieho obetného baránka.
A čo je ešte horšie, v momente, keď jedinou možnosťou na udržanie demokratického, sociálne spravodlivého a environmentálne zodpovedného systému je posilnenie rozhodovania na spoločnej, európskej úrovni, ochota spolupracovať a deliť sa o riziká klesá. Nie je to v histórii prvýkrát, čo sa pod tlakom chronickej nestability a straty sociálnej bezpečnosti spoločenstvá uzatvárajú do seba, vytráca sa tolerancia a hľadajú domnelí nepriatelia.
Prekariát, vytlačený na okraj ekonomiky, sa necíti zastúpený žiadnou mainstreamovou stranou. Hlavnou motiváciou jeho politického správania však nie je poznanie toho, čím je, ale pocit, čím nie je (a nechce byť). Často je skeptický k politike ako takej. Špeciálne – politike realizovanej cez nástroje zastupiteľskej demokracie. Je rybníkom, v ktorom lovia populistickí exoti rôznej ideovej proveniencie, čo zažiaria v parlamentoch na jedno-dve volebné obdobia, a extrémisti ponúkajúci nebezpečne jednoduché riešenia. Progresívne politické sily tento priestor evakuovali.