Slová či hrozby?
Slová Lászlóa Kövéra o nevyhnutnosti vojenského zásahu proti Slovensku v súvislosti s budovaním vodného diela Gabčíkovo považujem za nesmierne zaujímavé. Každý by si mohol myslieť, že ide o neobvyklú myšlienku, no veľmi podobný názor vyslovoval aj jeden nemecký kancelár po mníchovskom diktáte.
Aj keď mocnosti splnili jeho „nesplniteľné“ požiadavky, soptil na svojich spolupracovníkov, že ho týmito ničomnými rokovaniami „pripravili o vojnu“ s vtedajším Československom, po ktorej veľmi túžil.
Minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda na týchto vyhláseniach predsedu maďarského parlamentu – ostatne ako vždy – nenašiel nič nezvyčajné. No ak sa niekomu zdá primerané použitie vojenskej sily pri stavbe spoločného diela, prečo by s ním mal váhať, ak je nielen dielo, ale aj vôbec nejaké spoločné rokovanie v nedohľadne? A ak zakázaná Maďarská garda a povolávané ročníky brancov pravdepodobne prečíslia našu armádu už dnes? Čo keby sa k lákavému aktu na základe podobných myšlienok politici u našich susedov skutočne prepracovali? Ako by vojenská anexia vyzerala v praxi? Ako „vyriešiť“ občianstvo potom: teda či by si človek, čo by mal maďarské občianstvo, mohol ponechať slovenské občianstvo, alebo tiež, či slovenský občan, ktorý maďarské občianstvo nemá, by ho v prípade anexie nadobudol tak, aby pri tom nestratil európske občianstvo?
Nikto dnes nie je v ťažšej situácii ako maďarskí intelektuáli. Tiež by vedeli a mohli rozprávať ako myslitelia mieru: ako Sully, Bentham, Rousseau, Kant, Herder a iní. Ak však chcú obhájiť novodobé iniciatívy vlastnej vlády, s hrôzou zisťujú, že hovoria ako úplne iní „myslitelia“: ako Hitler, Henlein, Himmler. Určite nie všetci, ba mnohí ďalší sa z opojného národného oparu už prebúdzajú. Veď aké prorocké boli slová nemeckého filozofa Immanuela Kanta v jeho pozoruhodnom dielku K večnému mieru už v roku 1795: „Rozdiel európskych a amerických divochov je hlavne v tom, že pokiaľ mnohé americké kmene boli zjedené svojimi nepriateľmi, dokážu európski divosi lepšie využiť tých, ktorých premohli. Miesto, aby ich pojedali, dokážu nimi rozmnožiť počet svojich poddaných a tým aj množstvo nástrojov k ešte rozsiahlejším vojnám.“