Paríž 1990
Uhorková sezóna sa nezadržateľne blíži. Je celkom možné, že tohtoročné leto už nebude uhorkové, ale možno klíčkové, fazuľové a ktovie ešte aké. Okrem uhoriek, klíčkov a vládnych bavorákov sa objavuje našťastie aj téma dovoleniek.
V tomto čase si vždy spomeniem na svoju prvú slobodnú dovolenku v lete 1990. Prvé leto po nežnej sme sa s kamarátom Danom vybrali vlakom spoznávať Západ a nadýchnuť sa toho, čo sme tak nadšene a s nádejou vyštrngali. Rakúsko, Nemecko, týždeň v Taliansku a potom smer Francúzsko. Vynára si mi unavené ráno o štvrtej na stanici v Montpellieri, spánok na pláži a útrpné obedňajšie zobudenie medzi dovolenkujúcimi. Oni v plavkách – my špinaví a oblečení. Lurdy a ľudia čakajúci na zázrak, ale tiež Paríž a chuť francúzskej polievky z vrecúška pri kanáloch Seiny. Únava zo slobody bola taká, že sme si neboli pozrieť ani Eiffelovku.
Najviac si z Paríža 1990 pamätám to neuveriteľné množstvo psích a mačacích exkrementov a moju zlosť, že po tom Paríži sa vlastne ani nedá chodiť. Môže byť Paríž neviem aký, ale keď sa stále musíte pozerať pod nohy, aby ste do niečoho nešliapli, zostanú vám z neho len tie psie exkrementy na chodníkoch a topánkach.
Bratislavské chodníky sú už na nerozoznanie od tých v Paríži a ja začínam uvažovať, či nám z tých nežných ideálov nezostali len tie parížske chodníky. Za "socíku”, ako reakcia na kult baníctva, sa hovoril takýto vtip: "Ja som baník, kto je viac? Dvaja baníci.” Dnes už baníctvo na Slovensku takmer neexistuje, ale použijem inú, aktualizovanú verziu: Ja som psičkár, kto je viac? Dvaja psičkári. Mať doma nejakého živého tvora, ktorý pri návrate domov z práce veselo krúti chvostom, asi nie je len móda. Zvieratko sa stalo dôležitým členom rodiny a v niektorých prípadoch ju aj nahrádza až do tej miery, že občas zabúdame, že okrem nich sú tu ešte aj iní – ľudia. Ja som psičkár aj ty si psičkár, a predsa nie sme rovnakí. Ja chodím s papierovým vrecúškom a zbieram po svojich dvoch psoch exkrementy a ty sa k nim správaš ako ten pes na ulici.