Tri príbehy o Grécku
Stredajšie hlasovanie gréckeho parlamentu ktosi opísal ako "najdôležitejšie od obnovy demokracie v krajine". Čo presne však hlasovanie a výsledok povedali o demokracii – a o krajine?
Na povrchu ten obraz ani nemohol byť jednoznačnejší. Grécki poslanci schválili tesnou väčšinou balík ďalších rozpočtových škrtov a zvýšení daní. Opozícia bola proti. Rovnako tak státisíce Grékov na uliciach. Zákonodarcov pri odchode z parlamentu chránili kordóny ťažkoodencov. A nedá sa to hodiť na „radikálnych krikľúňov“. Podľa prieskumov je proti až 80 percent verejnosti.
Dvadsaťosem miliárd eur, ktoré má balík opatrení priniesť, je v prvom rade vstupenkou na poskytnutie ďalšej časti pôžičky EÚ a MMF, ktorá zatiaľ ekonomický problém nevyriešila a politicky pomohla dostať štát na hranicu kolapsu. Ak by chcel niekto dôkaz o tom, ako technokraticko-ekonomické elity okliešťujú demokraciu podkopávaním štátnej suverenity, nemohol si želať lepší.
Tragický príbeh Grécka však možno čítať inak. Napriek zmluvám, spoločnej legislatíve a „komunitárnemu rozhodovaniu“ je základom integrácie ochota vlád spolupracovať, koordinovať politiky, podriaďovať sa spoločným rozhodnutiam a plniť spoločné záväzky.
Idylický obraz má však trhliny: štrukturálne rozdiely medzi európskymi ekonomikami a nepoctivých politikov, ktorí podvádzajú na úkor partnerov. Grécko je najvypuklejším prípadom – podvodom sa dostalo do eurozóny, namiesto zvyšovania konkurencieschopnosti žilo na dlh. Pôžička s prísnymi podmienkami je tak jediným spôsobom, ako priviesť nespoľahlivých južanov na správnu cestu. Kde zlyhali ich politici, nastupujú technokrati (a politici zo „zodpovedných“ a „úspešných“ krajín). Aj keby to malo byť proti vôli ľudí.
Alebo je to úplne inak. Takzvaná kríza eurozóny je predovšetkým krízou štátov. Ich politické elity sú tlačené k hlbšej ekonomickej integrácii, zároveň nie sú ochotné podporiť ju inštitucionálnou štruktúrou, kombinujúcou efektívnosť a demokratickú legitímnosť rozhodovania.
Pri formulovaní individuálnych hospodárskych politík v obmedzenom priestore menovej únie (a pod tlakom ekonomickej globalizácie) hľadajú manévrovací priestor v „živote na dlh“ alebo dravom proexportnom kurze. Rok snáh o riešenie výslednej krízy prináša len rozhodovanie medzi čoraz menej populárnymi (a menej demokraticky legitímnymi) krokmi a kolapsom integrácie s ťažko predvídateľnými následkami.
Kríza v eurozóne ukazuje, že európske štáty, ako ich chápeme dnes, dosiahli limit schopnosti zabezpečiť občanom slušný život a stabilitu vonkajšieho prostredia.
Svoj part v európskych dejinách môžu zakončiť dôstojne: vytvoriť inštitucionálny a právny rámec pre demokraciu na nadnárodnej úrovni. V ktorej nebude rozhodovanie závislé od iracionality (z európskeho hľadiska) národnej politiky ani nelegitímnosti technokratických plánov. Že sa také riešenie dá politicky ťažko predstaviť? Že je idealisticky naivné? Možno. No ak už sme prísni realisti, zbavme sa predstavy, že sa to musí dobre skončiť.