Prípad Julian Assange
Na budúci týždeň v utorok prebehne ďalšie dejstvo drámy WikiLeaks. Britský súd bude rozhodovať o vydaní Juliana Assangea do Švédska.
Nech už sa to skončí pre nešťastníka akokoľvek, jeho výtvor zmenil svetovú politiku. Tým, že vrhol trochu svetla na prítmie koridorov, v ktorých sa rozhoduje o globálnych osudoch.
Jedna vec je tušiť, že politika je špinavá vec, že údajne demokratické vlády sa pokojne bratríčkujú s diktátormi, ak je to výhodné, že vojna, hoci aj vedená „inteligentnými zbraňami“, prináša civilné obete a obrovské utrpenie, že strategický a hospodársky záujem má prednosť pred ľudským životom… A inou vecou je dozvedieť sa to priamo. Z videí, vojenských hlásení či diplomatických správ.
Internetové stránky WikiLeaks však neodhaľujú tvár politiky a veľkého biznisu (čo je koniec koncov to isté) iba postupne zverejňovaným obsahom. Ilustratívny je aj spôsob, akým sa ich snažia zastaviť.
Z koncentrovaných zámerov o umlčanie WikiLeaks sú najviditeľnejšie útoky na osobu zakladateľa Juliana Assangea. Britský súd bude rozhodovať o jeho vydaní do škandinávskej krajiny v súvislosti s obvinením zo sexuálneho násilia. Jeho hlavnou obavou však nie je to, že strávi niekoľko rokov vo švédskom väzení (Assange samozrejme tvrdí, že je nevinný), ale riziko, že ho Štokholm ďalej vydá na trestné stíhanie do Spojených štátov.
Vyhlásenia amerických politikov mu nedávajú veľkú nádej na spravodlivý proces – od extrémistov ako Newt Gingrich, podľa ktorého sa s ním má zaobchádzať ako s „nepriateľským bojovníkom“, cez nálepkovanie terorizmom (Joe Biden, Sarah Palinová), po obvinenia z ohrozovania bezpečnostných záujmov USA, ktoré zaznievajú aj od demokratov.
Prípad Bradleyho Manninga, vojaka, ktorý vraj WikiLeaks poskytol mnohé z tajných dokumentov, ukazuje, že aj čakanie na „spravodlivosť“ bude v USA ťažšie ako v Británii. Teraz je Assange „iba“ v domácom väzení, na nohe nosí elektronický obojok, ustavične ho sledujú a každý deň sa hlási na policajnej stanici. V porovnaní s rokom samoväzby Manninga to stále znie prijateľne.
Ďalšou taktikou je snaha „vyhladovať“ WikiLeaks ekonomicky. Možnosť podporiť projekt donáciou kreditnou kartou prakticky zastavili. MasterCard, Visa, PayPal, Western Union a Bank of America odmietajú takéto transakcie spracovávať. Právny základ takého rozhodnutia je vysoko diskutabilný. Súkromné spoločnosti sa jednoducho stali nástrojom zahraničnej politiky.
Aby sme boli objektívni, Bank of America môže mať aj vlastný záujem. Koncom minulého roka oznámil Assange zámer zverejniť množstvo tajných dokumentov banky, ktoré majú dokazovať širokú korupciu. Podľa New York Times si Bank of America následne najala na útoky proti WikiLeaks súkromné spravodajské firmy.
Človek, ktorý má na svedomí niekoľko autokratov, reputáciu superveľmoci, povesť viac či menej supermocných politikov a bohvie čo ešte, môže asi ťažko čakať, že sa táto dráma pre neho skončí šťastne. O to viac ďakujem, že ju začal písať.