Kapitálocén
Leto plynie a ľudstvo prešlo pozoruhodnou skúsenosťou. Kým je spoločnosť vášnivo rozdelená na tábory záchrancov liberálnej demokracie a autokracie milujúcou skupinou kolektívne označovanou ako „dezoláti“, prvé júlové dni zatiaľ bez väčšieho znepokojenia verejnosti ubehli za absolútnych historických teplotných maxím.
Klimatické otepľovanie patrí medzi najväčšie témy, zdá sa však, že väčšina z nás k nemu pristupuje ako k celkom novému fenoménu, ktorý sa objavil – s trochou preháňania – až s Gretou Thunbergovou. No nie len klimatológovia dávno vedia, že na rozdiel od vonkajších prejavov (požiare, suchá atď.), ktoré sa devastačne podpisujú pod masové migrácie a s tým súvisiace spoločenské konflikty, hlboké príčiny sa uvádzajú menej ochotne.
Európska filozofia zvykne označovať nové obdobie dejín Zeme slovom „antropocén“. Rozbehol sa vtedy, keď sa časť ľudstva stala zásadnou silou v narušovaní bioklimatickej rovnováhy a premieňaní životného prostredia. Až do relatívne nedávnych čias by sa dal antropocén nazývať aj „dytikocén“, z gréckeho slova pre „západ“.
Do roku 1900 vyprodukovala Severná Amerika a západná Európa o štyri pätiny skleníkových plynov viac ako v polovici 18. storočia. Od roku 1700 do roku 2008 sa populácia zvýšila desaťnásobne a akumulácia kapitálu vzrástla 134-násobne (podľa Thomasa Pikettyho, Kapitál v 21. storočí). No hoci priemyselná činnosť a teória nekonečnej akumulácie zásadne menili prostredie, ich vplyvy sa rozširovali nerovnomerne. Vo viktoriánskom období v najväčšom rozmachu kolonializmu produkovala polovicu oxidu uhličitého Veľká Británia, od prvej polovice 20. storočia USA.
Z ešte hlbšieho pohľadu, nadobudnutie ekonomickej prevahy národnými štátmi by nebolo možné bez vytvárania ekologického dlhu, teda tzv. nerovnomernej ekologickej výmeny s inými oblasťami sveta. Krajiny ovládané dominantným ekonomickým systémom exportujú suroviny alebo kvalitné produkty za vysokú ekologickú cenu; a, naopak, prijímajú nekvalitné produkty a odpad z vyspelých (slobodných) krajín, ktoré už aj v prospech svojich „zelených“ politík rady exportujú aj problémy ekologické. Problém sa medzičasom, tak, ako ekonomika, zglobalizoval.
Od 19. storočia, a v 20. storočí naplno sa k produktivistickej politike pridalo Rusko, Sovietsky zväz a neskôr v monumentálnej miere aj Čína. Industrializácia, motor kapitálu, na úkor ekológie a tých (stále) vymierajúcich národov, ktoré sa ešte donedávna označovali ako „primitívne“, sa stala hlavným motorom súperenia Západu a Východu. A aj hlavným pilierom sveta, ktorý dnes s rôznymi zámienkami a interpretáciami označujeme ako „slobodný“.
Výskumy v Arktíde prebiehajúce od 20. rokov minulého storočia, ktoré po konci studenej vojny odhalil krátky severoamericko-postsovietsky projekt Medea (1992), ukázali, že vyspelý svet o topení permafrostu a rizikách s tým spojených vedel už minimálne pred storočím.
Nemajú teda pravdu tí, ktorí tvrdia, že antropocén si zaslúži oveľa presnejšie označenie „kapitálocén“?
