Európa vo svetle leta
Je vrchol leta a Európania sa venujú niečomu, čo je ťažká historická anomália a na obyvateľov iných kútov sveta často pôsobí bizarne – dovolenkujú. Dnes to obyčajne znamená presunúť sa z centra kontinentu na jeho teplú južnú perifériu. A tam si užívať radovánky mora a dobrého jedla.
Napríklad Američania zákonom garantovanú dovolenku nemajú. Ani celoštátne sviatky. Firmy zvyčajne nejaké voľno dávajú, v priemere je to desať dní. Ďalšie pripadnú na sviatky uznávané jednotlivými federálnymi štátmi. Priemer však zakrýva fakt, že mnoho ľudí dovolenku naozaj nemá. A ak, voľné dni využijú na vybavovanie si rôznych povinností.
Navyše, kúpiť si zájazd a lietadlom či autobusom sa presunúť k moru – to Američania nepoznajú. Skôr sa niekam prejdú autom. „Veľký výlet“ vo forme návštevy Las Vegas či plavby v Karibiku príde iba raz za pár rokov. A len máloktorí sa dostanú aj na dovolenku do Európy, kde obdivujú architektúru a šokuje ich opaľovanie „hore bez“.
Koncept dovolenky sa v Európe začal vytvárať koncom 19. storočia. Vo vedúcej priemyselnej veľmoci sveta Veľkej Británii vznikali typické robotnícke prímorské letoviská ako Blackpool či Morecambe. V Nemecku uzreli svetlo sveta rozličné hnutia, ktoré hlásali potrebu oddychu či krátkych návratov k prírode. Pokiaľ ide o naše kraje, v medzivojnovom období sa napríklad majetnejší Slováci postupne učili „letovať“ v kúpeľoch či prázdninových kolóniách za mestami, pražské robotníctvo húfne odchádzalo tráviť letné dni v Posázaví.
Z výletov do povodia riek sa potom vyvinula typická česká dovolenková aktivita, splav. Popri tom po vojne Česi od susedných Nemcov prebrali a rozšírili koncept záhradkárskych kolónií. Starať sa o záhradku či piplanie si chalupy sa stalo jednou z dominantných voľnočasových aktivít socialistických Čechov a Slovákov.
Masové dovolenkovanie na pláži spojené s plávaním je nedávnym vynálezom. V 19. storočí ľudia chodili k moru skôr dýchať vzduch. Hy?res, prvé stredisko na Azúrovom pobreží, kam cestovala aristokratická smotánka kontinentu, sa v skutočnosti rozkladá kus nad morom. Až po druhej svetovej vojne ho zatienili typické plážové letoviská ako Nice, Cannes či Saint Tropez. K moru sa naučili chodiť aj Východoeurópania – do Soči a na Krym, do Bulharska či na Jadran.
Dovolenkujúci Európania sa dnes delia na dve skupiny. Jednou sú civilizovaní ľudia s rešpektom pre ďalšie kultúry a zvyky. V Grécku obdivujú jazyk, prírodu a históriu. Ak idú do východnej Európy, sú blažení z pocitu slobody. Na Západe je pôda takmer vždy ohradená. No na Slovensku, v Rumunsku či Bulharsku človek môže vidiekom prechádzať s nebývalou voľnosťou.
Druhou skupinou sú tí, čo si na dovolenke pri hotelovom bazéne zlou angličtinou objednajú drink a o krajine, kde sa nachádzajú, nevedia nič. Prímorská periféria kontinentu je pre nich iba miesto, kam sa chodí opaľovať či špekuluje s realitami. A ekonomické problémy juhu sú vítanou príležitosťou, ako si vylievať vlastné frustrácie. Príkladom je nemecká tlač so svojimi mýtmi o lenivých Grékoch, no ani iné európske médiá veľmi nezaostávajú.
Do ktorej z týchto dvoch skupín patríte vy?