Nevládna vláda
Naša vláda sa pomaly, ale isto približuje k taoistickému ideálu vládcu. Plynúť s tokom dejín. Problémy sa vyriešia samy, ak nie, znamená to, že sú neriešiteľné. Smola je, že je to dôsledok nemohúcnosti.
Samozrejme, že hovoríme o postoji ku kríze v eurozóne. V pondelok po rokovaniach v Bôriku koaliční lídri predstúpili pred novinárov, aby oznámili, že keďže sa nevedia dohodnúť, tak sa dohodli, že sa dohodnú neskôr. A Slovensko teda ratifikuje opatrenia, ktoré majú pomôcť zachrániť eurozónu, až ako posledné. Mohli sa zo všetkých síl snažiť, aby to vyzeralo ako principiálny postoj. V skutočnosti ho môžeme zaradiť niekde na škálu medzi „alibizmus“ a „z núdze cnosť“.
Prečo z núdze cnosť? Táto vláda sa na jednotnom postoji nezhodne. Každému je hádam jasné (vrátane ich dvoch), že Richard Sulík nepresvedčí Dzurindu a Mikuláš Dzurinda nepresvedčí Sulíka. V lepšom prípade si budú cez médiá a blogy vymieňať názory na to, kto chce „nezodpovedne zadlžiť Slovensko“ a kto „nerozumie vážnosti situácie“. V horšom prípade nechajú vec tíško spať pod pokrievkou a budú dúfať, že našu potenciálnu koaličnú krízu vyrieši „nie“ z Fínska, Holandska, či Nemecka. Nuž a preto „alibizmus“. Sulík zahlási víťazstvo a Ivete Radičovej odľahne a bude sa môcť tváriť ako veľmi chcela, ale nevydalo…
Problémom je, že s alibizmom a „dohodami, že sa nedohodneme“ už ďaleko nezájdeme. Popri dočasnom eurovale, druhej pôžičke Grécku a tvorbe Európskeho stabilizačného mechanizmu (tzv. permanentný euroval), pred nami stojí séria zásadných politických rozhodnutí o budúcnosti Európskej únie a Slovenska v nej.
Európska jeseň bude horúca. Francúzsko-nemecká iniciatíva naznačuje, že sa treba pripraviť na diskusiu o miere a spôsobe fiškálnej koordinácie, transferoch medzi krajinami EÚ (či eurozóny) a harmonizácii ďalších hospodárskych politík. Je možné, že členské krajiny únie (či eurozóny) nenájdu na tieto zásadné otázky spoločný názor. Nedospejeme ku kompromisu, ktorý získa jednomyseľný súhlas.
Štáty, ktoré chcú hlbšiu integráciu, budú potom hľadať cestu mimo rámca EÚ. Isté je jedno. Čakajú nás krušné chvíle, ak bude slovenská pozícia vždy nanovo zliepaná vládou zloženou zo šiestich politických strán a jednej premiérky, ktorá v rozhodujúcich chvíľach nevie získať väčšinu inak, než ad hoc dohodami s opozíciou.
Keď Robert Fico vyhlásil, že Smer podporí zmeny v dočasnom eurovale len v prípade, ak sa najprv dohodne vládna koalícia, bezpochyby to povedal aj preto, že vedel, že koalícia sa nedohodne. Možno je to pomsta za vydieranie pri ratifikácii Lisabonskej zmluvy. Alebo za vlaňajší populizmus vtedy opozičných strán (s výnimkou KDH) pri pôžičke Grécku.
Možno Fico oportunisticky využíva situáciu na prehĺbenie rozkolov vo vláde. Lenže je v tom aj vážnejší odkaz: Slovensko sa bude musieť v najbližších mesiacoch nejako postaviť k zásadným premenám EÚ. S nejednotnou vládou a nezmieriteľným nepriateľstvom medzi opozíciou a koalíciou si v najlepšom prípade necháme mlčky ujsť vlak.