Euro je už globálny problém
Správy o "krízy eurozóny" sa už stali súčasťou každodennej reality, takmer ako predpovede počasia. No nepochopiteľná neschopnosť európskych lídrov urobiť zásadný krok k jej riešeniu už vážne znepokojuje aj zvyšok sveta.
Ak je niečo na správaní európskych politických elít zarážajúce, je to ochota vymýšľať čoraz komplikovanejšie, drahšie a menej populárne spôsoby, ako si kúpiť čas, ktorý potom premrhajú. Diskusia sa krúti v kruhu, aby dospela vždy k bodu, na ktorý mnohí upozorňovali už pri vzniku menovej únie: ak chceme spoločnú menu, potrebujeme hlbšiu integráciu. Potrebujeme fiškálnu úniu – omnoho pevnejšie previazanie a harmonizáciu hospodárskych politík. A namiesto systémov bilaterálnych pôžičiek a rôzne konštruovaných finančných „valov“ by bolo efektívnejšie, ak by Európska centrálna banka legálne robila to, čo centrálne banky zvyknú – bola pre štáty veriteľom poslednej inštancie.
Na vážne – a celosvetové – dôsledky nekonania upozorňujú európskych lídrov aj globálni partneri. Americký prezident Barack Obama od nás už niekoľkokrát žiadal lepšie koordinovanú fiškálnu politiku. Jeho minister financií Timothy Geithner sa dnes zúčastňuje na schôdzke ministrov financií EÚ – čo je bezprecedentný krok, vysvetliteľný len obrovskými obavami USA z toho, ako môže prípadný rozpad eurozóny poškodiť oslabenú americkú ekonomiku.
Čo je ešte bezprecedentnejšie, našimi problémami sa budú na budúci týždeň zaoberať aj krajiny BRICS. Päť rýchlo rastúcich ekonomík, ktoré stále zo zvyku nazývame „rozvojové“, sa má snažiť skoordinovať spoločný návrh pomoci pre EU. Údiv je zbytočný: viaceré európske vlády už dlhšie poškuľujú po čínskych zahraničných rezervách v celkovej hodnote 3,2 bilióna dolárov. Pre Čínu, Rusko, Indiu, Brazíliu a Juhoafrickú republiku nie je nákup európskych dlhopisov nejakou benefičnou akciou. Každý z nich má individuálnu agendu – Čína žiada od Európy otvorene priznanie statusu „trhovej ekonomiky“ – okrem toho im pomoc kolektívne zvýši medzinárodnú prestíž. S tou budú hrať, keď budú požadovať zmeny v dávno zastaranej štruktúre medzinárodných finančných inštitúcií.
Predstavitelia takzvaného rozvojového sveta tiež vidia a chápu niečo, čo odmietajú vidieť a nechcú chápať mnohí európski „lídri“, populisti a pisatelia brožúrok. Ak sa požiar v eurozóne rozšíri, ľahko preskočí na druhú stranu Atlantiku. V nasledujúcom finančnom Armagedone bude potom úplne jedno, či si Juhoeurópania dajú cez pracovný čas viac kávičiek, ako ich severoeurópski bratranci.
Lenže žijeme na začiatku 21. storočia, nie na konci devätnásteho. A „barbarský svet“ nevydá svoje poklady na záchranu našej úžasnej „euroatlantickej civilizácie“ len preto, že ho o to dôrazne požiadame. Najprv si musíme doma upratať sami. V tomto prípade to znamená dať jednoznačnú odpoveď na to, či sa chceme vrátiť späť k zmätku druho- a treťoradých štátikov, alebo do spoločného európskeho domu. Podľa toho sa už potom zariadia.