Návrat do 90. rokov
Je čoraz viac takých, čo v roku 1998 volili SDK, proti Mečiarovi, takých, čo chceli, aby Smer nešiel do vlády so SNS a HZDS.
A takých, ktorí si niekedy, pred desiatimi rokmi, mysleli, že liberálny stred predstavuje moderné hnutie, demokratické, proeurópske, ktoré privedie Slovensko k prosperite a pevne nás ukotví, povedané jazykom meštiakov, v slušnej spoločnosti. Mali sme na takéto úfania právo. Nie je nič zlé na túžbe vymeniť obdobie mečiarovsko-siskárkej alfapolitiky za taký verejný život, kde rozhodujeme najviac ak o cyklistických trasách alebo sa zabávame na cukrárenských výrobkoch vydávaných za sochu Márie Terézie.
Mnohí začali podnikať, lebo Slovensko a jeho kultúra nie je iba stajňa ľudových súborov, aj napriek tomu, že v zahraničí nás ministerskí úradníci stále vykresľujú ako Maťkov a Kubkov zbierajúcich fujary. Vznikli firmy v nových technológiách, jedny z najlepších programátorských štúdií na videohry, dobré vydavateľstvá, zaujímavé patenty, vysoko cenený priemyselný dizajn. Výskum a veda získavajú reputáciu aj napriek chronickej nekompetentnosti ministrov školstva, súčasné slovenské umenie má väčší úspech vo Viedni ako doma.
No politicky sa naša krajina podobá čoraz viac na to, čím bola v 90. rokoch. Niet podnikateľa, ktorý by nemusel niekomu vracať 20–30 percent, z peňazí na budovanie zmysluplnej a ekologickej infraštruktúry sa kradnú peniaze na akvaparky a penzióny v tých najneuveriteľnejších lokalitách, regióny sa zmenili na feudálne léna, ktoré ovládajú miestni gubernátori a oligarchovia. Politické strany sa stali rozsahom svojich finančných škandálov, nejasností najvplyvnejšími organizovanými gangmi. Ich predstavitelia sa verejne obviňujú z krádeží, bez toho, aby niekde museli následne svedecky vypovedať.
Svoj vplyv na liberálnu pravicu stratil aj tretí sektor, ktorý si myslel, že dokáže moralizujúco pôsobiť na strany, ku ktorým má historické sympatie. Poníženie, aké zažil nedávno od Mikuláša Dzurindu, patrí k najvýraznejším porážkam občianskej spoločnosti. Zároveň je lekciou z toho, že priveľmi dobré vzťahy s politikmi nevedú k ich polepšeniu, ale k nášmu prepadu.
Je veľa ľudí, čo by chceli mať nejakú inú ľavicu alebo nejakú liberálnu stranu, ktorej predseda by namiesto neurotického poúčania Grékov plnil svoje predvolebné sľuby. Alebo by chceli žiť v krajine, kde sa kresťanskodemokratickí politici budú viac ako o antikoncepciu zaujímať o to, ako súvisí kresťanská viera v ľudskú dôstojnosť s 500-eurovými platmi učiteľov.
Nič také tu nie a napriek tomu bude veľa ľudí aj v ďalších voľbách voliť nie to čo chce, ale to čo nechce. Slovenská politická scéna inštrumentalizuje strach a obavy o osud vlasti už takmer štvrťstoročie. Všetko čo robia, ich nástenkové tendre, Osrblia, daňové úrady dokazuje, že na Slovensku je iba jedna politická strana – strana politikov, ktorá zvíťazila nad občanmi vo všetkých voľbách.