Modré sú dobré
Minulý týždeň zavítala do Grécka misia tzv. trojky, teda Medzinárodného menového fondu, Európskej komisie a Európskej centrálnej banky.
Šéf za MMF Poul Thomsen počas víkendu vyhlásil, že krajina bude musieť prijať omnoho prísnejšie štrukturálne reformy.
Je sporné, či recepty trojky sú práve to, čo teraz Grécko a Európa potrebujú. Ale odhliadnuc od toho, bola misia modelovou situáciou, do akej nezávideniahodnej situácie sa dostanú štáty neschopné získať zdroje na finančných trhoch.
Otázka za milión je, ako takejto situácii v budúcnosti predchádzať. Španielsky a írsky príklad jednoznačne svedčia o tom, že disciplína v oblasti verejných financií nestačí. Na jedno z možných riešení zďaleka nie ako prvý poukázal v nedeľnej diskusii v Českej televízii Joseph Stiglitz – podľa neho sú ním spoločné eurodlhopisy.
V otázke eurodlhopisov však v Európe nepanuje konsenzus. Odporcom je aj slovenský minister financií. V diskusii so Stiglitzom Ivan Mikloš vyhlásil, že eurobondy sme už de facto mali, keď sa riziková prirážka na grécke dlhopisy po vstupe Grécka do eurozóny znížila na úroveň nemeckej. Ak sa však pán minister pozrie na aktuálny rozdiel v rizikových prirážkach na nemecké a grécke dlhopisy, malo by mu byť jasné, že európske dlhopisy veru ani de facto nemáme.
Myšlienka eurobondov je podľa Mikloša nesprávna, pretože by umožnila nekonkurencieschopným štátom požičiavať si lacnejšie, ako zodpovedá stavu ich ekonomiky. Inými slovami, motivovala by ich, aby sa správali nezodpovedne. Odporovať myšlienke spoločných dlhopisov je legitímne a Mikloš má na to nesporne vážnejšie, politické dôvody. Jednoducho mu nevonia projekt hlbšej európskej integrácie, prípadne federalizácie.
Ale odpisovať eurodlhopisy pre údajnú podporu nezodpovedného správania je lacné. Už pomerne dlho sú známe spôsoby, ako morálny hazard pri spoločných dlhopisoch eliminovať, ba dokonca nimi motivovať „rozpočtovo zodpovedné“ správanie.
Krajiny eurozóny by svoje dlhy do výšky povedzme 60 percent hrubého domáceho produktu vymenili za nové, tzv. modré, spoločné európske dlhopisy. Likvidný objem takýchto dlhopisov, záruka EÚ a rating najdôležitejších členov by zabezpečili, že eurodlhopisy by sa predávali mimoriadne lacno a zabezpečili by úverové potreby členských ekonomík.
Štáty by si, samozrejme, mohli požičiavať aj nad hranicou 60 percent HDP. To už by však predávali tzv. červené dlhopisy bez ručenia únie, a teda s vyššou rizikovou prirážkou určenou podľa stavu národnej ekonomiky. Aj rozpočtoví konzervatívci typu Mikloša by mohli oceniť, že trh s dlhopismi by motivoval štáty, aby udržali svoje vládne dlhy pod hranicou 60 percent HDP, teda v rámci kritérií Paktu stability a rastu.
Asi každému, kto pozornejšie sleduje dianie v EÚ, je viac-menej jasné, že eurobondy sa – v tej či onej podobe, skôr alebo neskôr – zavedú. Dokonca aj nemecký nesúhlas je podľa všetkého dočasný a pominie po voľbách v roku 2013. Preto je tiež pomerne zrejmé, že eurobondy nakoniec podpíše aj slovenský minister financií. Otázkou je len to, či to ešte bude Ivan Mikloš.