Smetisko na ihrisku
Zvykli sme si. Lepšie už bolo. V minulom režime obľúbená ironická "hláška" rádia Jerevan (ideovej obdoby Murphyho zákonov vo východnom bloku pred rokom 1989, pozn. autorky pre mladšie ročníky). Za socializmu sme spolu s ľavicovým guru Júliusom Fučíkom zvykli tiež hovoriť o Sovietskom zväze a s ním prenesene o celom svete za železnou oponou, že je krajinou, kde zajtra znamená včera. My, na rozdiel od Júliusa, sme to mysleli ironicky. Pretože pravda, tá bola kdesi úplne inde (ležala pod pásmi spriatelených tankov).
Pochybné včerajšky a ešte pochybnejšie zajtrajšky. Niekedy lepšie pomlčať. Koľká analógia sa podsúva po páde vlády „slabej“ premiérky a „silného“ držiteľa balónika s vládami spadnutými ešte pred nimi. Lepšie už bolo. Len kedy? Pred rokom 1989? Za Mečiara? Za Fica? Za Radičovej? S Havlom? S Kováčom? So Schusterom? S Gašparovičom? S prapodivnými jazýčkami na váhach, od hlúpeho Jana zo strany slovenského robotníctva počnúc, cez hnedo sfarbeného najbohatšieho opilca národa či pánov s ideologickým kolárikom na krku až po neobyčajne obyčajných ľudí?
Lepšie už bolo? Samé menšie zlá, tak to bolo. Vždy sme volili, aby sme napáchali čo najmenej škody na sebe i na tejto krajine, lebo nikto z kandidujúcich nikdy neponúkal ani len nekrytý šek, zato sa tváril minimálne na jackpot.
Ak nás včera aj predvčerom hnevalo, že sme našu prácu vymieňali za platy zbytočných (v tom lepšom prípade) a škodiacich (v tom druhom prípade) politikov a političiek, nič nás po skúsenostiach uplynulých rokov a padlých vlád neoprávňuje veriť, že to zajtra bude inak. To, že si súčasná vláda užíva svoje platy (a kus blenu, nech sa páči) už s dychom na konci, neznamená, že by si jednotliví páni a dámy užívali naše dane naposledy. Je to stále dookola. Všetci sa stretnú pod jednou parlamentnou perinou, len sa po rozvode popreskupujú, vyberú si nové jazýčky a rozdelia si jackpot. A účastníci i účastníčky olympijskej disciplíny v hode A-štvorkou do urny zase oliznú prázdnu labu.
Temné scenáre rodiace sa v týchto dňoch na adresu budúcnosti Slovenska ako prípadného čierneho pasažiera Európskej únie môžeme teda v rámci našich už bohatých skúseností s lepším zlom hodiť do koša. Euroval schválime. Sme predsa zodpovedným členom únie. Vláda zas nejaká bude. Ako pozerám, tak pozerám, nič nové pod slnkom, okrem trochy vzruchu a zázraku, ktorá vyšumí do troch dní.
Ak sa však zapozeráme do slnka, silueta jedného adepta na igelitku s jackpotom sa na horizonte vynára. Adepta, ktorý sa opäť bude vydávať za mesiáša, hoci je len praobyčajným manipulátorom. S jednou vládou hovorí eurovalu nie, zato s vládou svojou povie do týždňa a do dňa bezpochyby svoje áno. Zase sme nevyhrali. Na našom smetisku (prepáčte, ihrisku) sa vyhrať nedá. Iba ak by sme vymenili nielen kohútov na smetisku, ale aj pravidlá na ihrisku.