Ak stojíte, držte sa
Chotár sa zafarbuje, vietor robí listom poštára, hrozno je takmer pod strechami, mojou Modrou to šuští, puká, vrie, lietajú vínne mušky, o chvíľu bude prvá koštovka...
Pozorný divák alebo poslucháč putujúci mestom sa rozveselí a všeličo dozvie. O cukornatosti hrozna, o výkupných cenách, o čakaní u lekára, treba si priplatiť a nečakáte, môžete sa predbiehať, o dôchodkoch, odmenách, topánkach, čo sa rozpadli behom mesiaca.
Kráčam mestom a na výklade zelovocu je pricapený papier vytrhnutý zo zošita: olivový olej, 100 % Virgínia! Fíha, usmejem sa popod fúz a spomeniem si na istý obchod, kde predávali figy Honduras, ktoré som deň predtým trhala v záhrade majiteľa. Niekedy Virginia, niekedy Honduras, vždy s tým istým cieľom…
Som čítačka nápisov. Unikát je modranská galantéria! Všetok tovar je označený ceduľkami s cenami. Zamestnanci sa však prispôsobujú miestnemu koloritu a nárečiu: šnórky do bot, kapesníky… Tu stojí čas. Tu predávajú naozajstné káro pánske vreckovky, čiapky s brmbolcom, aké sa už nenosia, bielu bavlnenú detskú spodnú bielizeň.
Chodievala som do školy autobusom, kedysi vzadu chlapi mastili karty, niektoré tety štrikovali alebo háčkovali a niektorí aj čítali (!). Dnes mobilujeme a podávame správy o mieste výskytu, čítať vidno občas nejakého lenivého študenta, čo na poslednú chvíľu doháňa stratený čas.
Karty vystriedali politické debaty so šoférom – ak stojíte, držte sa, nehovorte za jazdy so šoférom. Najlepšie miesto je vpredu, odtiaľ vidíte na cestu, počúvate rádio a viete, čo sa „špitne“. Kto by hral karty! Kto by štrikoval! V modranskej galantérii však predávajú krásnu vlnu a bavlnu na svetre. Vždy ju pohládzam očami – klbká s bavlnkami majú anjelské mená Anabela, Deana, Iris, šnórky do bot a kapesníky.
Na Kráľovej donedávna núkali „rómsku pečienku“, v potravinách „vlašák“. V Modre je však vlašák rizling vlašský! Rýnsky je ryňák.
Najlepšie vtipy robia v malých obchodoch. Tie veľké nemajú čas, človek sa v nich cíti nesvoj, vždy má pocit, že všetko potrebuje, ale keby ste si mysleli, že tu žijeme sto rokov za opicami, tak sa mýlite, máme Billu aj Lidl. V susednom Pezinku sú lepší, majú Hypernovu, Billu, Lidl aj Tesco. A keď je v Tescu nejaká dobrá akcia, modranskí dôchodcovia sadajú na autobus a idú na výlet do pezinského Tesca.
Mám rada tie nápisy. Opýtate sa predavačky pri pokladnici, že čo je toto, a ona vám odpovie – nevím. V rukách držíte akúsi konzervu a nevíte, ani ona ani vy, tak kto to má vedzet? „Nanosá sem harabúrd, nepovedzá, čo to je, a ja naozaj nevím, any tam ništ neny napísané.“
Ale v Lidli pri pokladnici majú čokoládové lentilky. Na obale je napísané Čokoládové čočky, pod tým slovenské označenie – Čokoládové šošovky. Kurnik, nie sme len my v Modre stopercentná virgínia, žartujú aj inde. Kedysi sa vravelo, že nosí ružové okuliare. Mne by sa celkom páčilo, keby mi niekto povedal, že mám čokoládové šošovky. Nie klapky na očiach, čokoládové šošovky!