Tanec mŕtvych
Nemecký egyptológ Jan Assman dokázal, že pohrebné obrady sú najstarším zdrojom kultúry. Werner Herzog jeho teóriu potvrdil svojím posledným filmom Jaskyňa zabudnutých snov.
Nasnímané nástenné maľby v stredofrancúzskej jaskyni Chauvet posunuli datovanie najstaršieho známeho umenia na 35 000 rokov pred naším letopočtom. Neuveriteľne moderné obrazy spájajú motívy života a smrti do veľmi harmonickej predstavy o našej existencii. Herzog ostal paleolitickou modernou taký zaskočený, že si prvýkrát nedovolil vyzdobiť svoj film exentrickými odbočkami.
Schopnosť homo spiritualis lepšie znášať smrť, považovať ju za svojím spôsobom istejšiu a trvácnejšiu formu existencie, vynikajúco zdokumentovali aj britskí archeológovia a religionisti David Lewis-Williams a David Pearce, autori diela V neolitickej mysli. Zistili, že megalitické stavby od Mezopotámie po Britániu, pri ktorých sa počas slnovratov tlačia potteristi, vicciani, druidi a turisti, predstavujú iniciačnú architektúru prechodu z neistoty života v malej ľadovej dobe k odpočinku sveta duchov a predkov.
Stredoveký danse macabre – tanec mŕtvych , ktorý nájdeme v podobe fresiek a reliéfov na vchodoch mnohých európskych cintorínov, jasne vyjadroval hranicu medzi svetom živých a mŕtvych. Prvé zmeny nastali až v 19. storočí. Európske mestá sú preľudnené, Londýn a Paríž nemajú kde pochovávať, ľudia svojich zosnulých ukladajú do záhrad, samovrahov a neznámych k cestám, podľa rímskeho spôsobu. Vznikajú veľké cintoríny, z nich najznámejšie sú parížsky Pere Lachaise a Highgate cemetery v Londýne. Viktoriánsky človek verí, že životný úspech musí byť vidieť aj po smrti. Nad Londýnom vzniká viktoriánska Valhala, v drahých kryptách usporiadaných do alejí a ulíc v tichu platanov žijú mŕtvi.
Hranica medzi životom a smrťou je čoraz nejasnejšia, Dickens, Rossetti spolu so svojimi romantickými a prerafaelitiskými spolupútnikmi premýšľajú, ako oživovať mŕtvych. Dickens verí, že jeho postava Drodd sa dokáže zhypnotizovať podľa starých egyptských náuk tak, aby prečkal moment vlastnej smrti a sám sa oživil ako Assmanov Osiris. Rossetti dá na Stokerov popud otvoriť hrob svojej manželky. Chce si vziať zbierku poézie, ktorú doň vložil v záchvate oddanosti. Dnes ju chce vydať a Stoker natoľko uveril svojmu príbehu o Draculovi, že ho zaujíma telesný stav pani Rossettiovej, vedľa ktorej nechal pochovať grófa Vlada Tepesa, kráľa upírov.
Táto morbídna snaha o ignorovanie smrti viedla k neospravedlniteľným dôsledkom. Milióny mužov v zákopoch prvej svetovej vojny zahynú len preto, že politický rozmer smrti nemá väčšiu váhu ako viktoriánska rekvizita. Smrť druhých prestáva existovať ako politická skutočnosť, nie je prekážkou žiadnej ambícii, žiadnemu šialenstvu, iba vyšinutou kulisou hrdinských činov. Kult smrti vyvrcholí nacistickou mystikou obety. Obety európskeho židovstva, Nemcov, celej Európy.
Historické poruchy vo vnímaní smrti a vo vedomí vlastnej pominuteľnosti viedli k tomu, že sa bojíme vlastných predkov a naše rituály sú čoraz archaickejšie. Jediný protijed proti tejto úzkosti, ktorý sme našli, je urobiť zo smrti detinskú masku Belu Lugosiho, pýtať si cukríky, báť sa v kine. Akokoľvek nemyslieť na to, že pocit neznesiteľnosti života je cenou za jeho nádheru.