Nekresťanské vizitky
Nasledujúci príbeh nie je veľkou kauzou. Ani malou nie. Nie je vlastne žiadnou kauzou. A už vôbec nie v štýle Ľubomír Galko. Napriek tomu existuje spoločenstvo, ktorým hýbalo. Hovorme mu napríklad Dúhové kresťanstvo (DK). Druhú stranu nazvime Podnikanie na hnedo (PnH)
Ako je z názvu neformálneho zoskupenia zrejmé, tvoria ho predovšetkým kresťanské lesby a gejovia, nebála by som sa naznačiť, že najmä katolíckeho vierovyznania. Ak sa vám to zdá nelogické, nevidím na tom nič čudné, rovnako ako oni/y nevidia nič čudné na tom, že byť gejom alebo lesbou a zároveň katolíkom sa vzájomne nevylučuje. PnH je zase firma. Bežná malá živnosť. Vstupné dáta už poznáme, pozrime sa teda na to, čo sa vlastne udialo.
DK si u PnH, neočakávajúc žiadny zádrh, objednalo bežný produkt. Vizitky. Nič všednejšie hádam ani nemôže existovať. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď dostali kultivovane sformulovanú odpoveď: „Je nám ľúto, ale Vaša objednávka nebude môcť byť vybavená v našej spoločnosti, nakoľko sa tlačené materiály priečia presvedčeniu, hodnotám a viere, ktorú vyznávame. Týmto Vašu objednávku stornujeme.“
Keď v DK predýchali prvotný šok, začali rozmýšľať, ako s neočakávaným vývojom naložiť. Nechať to plávať? Obrátiť sa na inú firmu, keď tejto smrdia „ružové peniaze“? Alebo to riešiť priamo s PnH? Medializovať to?
Hoci si v DK sami naznačili pravdepodobný scenár, najrozumnejšie sa im zdalo obrátiť sa na právnické hlavy, ktoré sa na Slovensku zaoberajú kauzami diskriminácie. Citujem z ich nie práve optimistického listu, ktorého kontext vrhá veľmi nelichotivé svetlo na stav a ľudskoprávne povedomie našej spoločnosti:
„My (DK) to ohlásime ako diskrimináciu, oni sa ohradia výhradou vo svedomí. My to dáme na úrady, oni to nazvú prenasledovaním kresťanov. My dostaneme od úradov (napr. SOI) pečiatku do šuflíka, že bol postup firmy nesprávny. Oni dostanú od verejnej mienky nielen body navyše, ale hlavne ďalších prívržencov v duchu, že prenasledovanie kresťanov sme tu už mali za komunizmu. A to stále na mnohých ľudí zaberá.“
Do očí bijúca nelogika veci, keď jedni kresťania sa odvolávajú na výhradu vo svedomí voči iným kresťanom, len umocňuje absurdnosť situácie. Milovanie blížneho svojho ako seba samého sa zrejme na biznis nevzťahuje. Dokonca ani vtedy nie, keď je daný blížny z toho istého košiara, iba z druhej strany chotára.
Antidiskriminačný zákon, ktorý by sme mimochodom na Slovensku nemali bez pričinenia Európskej únie, však podobné kauzy už pozná a úspešne ich rieši. Rómom, ktorých nevpustili do reštaurácie, hoci boli slušní, triezvi a nevyvolávali výtržnosti, sa musel majiteľ podniku ospravedlniť a nechať si na tento druh diskriminujúcich praktík zájsť chuť.
Časom to urobilo aj PnH. A urobilo tak bez súdu. Dúhové kresťanstvo sa totiž napokon pre právnu cestu radšej nerozhodlo. A či si firma vstúpila do vyhradeného svedomia? Alebo zabrali právnické hlavy? Nevedno. Jasné je len jedno. Ak sa niekto na Slovensku obáva brániť sa diskriminácii pred súdom, je to zlá správa pre každého z nás.