Odborársky precedens
Je vskutku nešťastné, ak je odborový zväz, ktorý sa ako jeden z mála na Slovensku proti zaužívaným zvyklostiam nezľakol, neohol chrbát, nepodľahol tlaku vládnucej moci ani manipulovanej verejnej mienky, považovaný za nebezpečne tvrdohlavý.
Vylievajúci s vaničkou dieťa. Hlboko do histórie siahajúca naša takmer znárodnená črta, ktorú charakterizuje postoj Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche, dáva pravidelne na frak nám samým. Žijeme tak, pracujeme tak, volíme tak. Mrzí ma, že hádžem do jedného vreca tých, ktorí praktikovanie lepšieho zla odmietajú, s tými, ktorí z toho fabrikujú zdanie dobra, aj keď výsledky tejto nezdravej voľby sú zjavne nevábne.
Keby na Slovensku vznikli a dôsledne pôsobili silné neústupné odbory v čase, keď mali hádam najväčšiu šancu získať morálny kredit na úspešné protesty v budúcnosti – teda tesne po roku 1989, respektíve v dobách mečiarizmu – dnes by Slovensko pravdepodobne nebolo iba otupenou autodielňou s lacnou pracovnou silou a odborári by nečelili až takej nedôvere. Keby verejnosť spolu s odbormi včas pochopila, že tlačiť na pílu má zmysel a že nebáť sa a nekradnúť je síce ťažšie, ale v dlhodobom horizonte prospešnejšie ako akýkoľvek výživný vrabec v hrsti, nemuselo byť dnes zdravotníctvo len kosť a koža. Keby tripartita bola praxou, nie schôdzou. Keby sme sa odmietali báť. Keby…
Vraj netreba plakať nad rozliatym mliekom, hovorí ďalšia hlúpa ľudová múdrosť. Nezmysel. Poznáme z vlastného súkromia, že plač je očistný – poskytne úľavu a v konečnom dôsledku vygeneruje novú energiu na ťahanie flinty zo žita. Pretože nestačí len upratať a vyhodiť po srvátke páchnuci koberček. Treba aj porozmýšľať nad opatreniami, ako mlieko nevyliať. Je preto dobré zaplakať nad zlozvykom odborov uhnúť z cesty, poučiť sa, upratať – a už neuhnúť.
Zo samej podstaty poslania odborov vyplýva presne to, čoho sa (zatiaľ ešte stále) držia zdravotnícki odborárski predáci. Sformulovať a presadzovať svoje potreby voči zamestnávateľovi, nech je ním hoci aj sám – prepytujem – štát. Riešiť požiadavky tých, ktorí im dali dôveru a mandát na zastupovanie. A v prípade celospoločensky významného stavu, akým je stav lekársky, ich nastaviť tak v prospech spoločnosti ako v prospech vlastný, pretože oba sú spojené nádoby. Je na škodu nás všetkých, ak lekárskemu štrajku nedržíme palce len preto, že si myslíme, ako sa jeho aktéri – na rozdiel od nás – neoprávnene nabalia, ak vyhrajú. Že víťazstvo bude v budúcnosti aj naše, a to nielen ako pacientov, tak ďaleko naša malosť nedovidí.
Nikto – ani médiá, ani mienka verejnosti a už vôbec nie zamestnávateľ štát, ktorý tak často, až je to nezdravé, sleduje všakovaké ciele, len nie dobro obyvateľstva – nedrží v rukách zaručený recept na choroby vyciciavajúce telo a dušu Slovenska. Lekári sa ho aspoň pokúšajú napísať. A nech už ich štrajk politicky dopadne akokoľvek, budúca história ho zhodnotí ako pozitívny precedens. Opäť sa prebúdzajúci ďalší dlhodobo nedocenený a podvyživený stav – stav učiteľský – mi dáva za pravdu už dnes.