Dlh a trest
Je to jasné ako facka – požičali si, tak musia svoje dlhy splatiť. Toto jednoznačné stanovisko k tzv. dlhovej kríze je obrazom toho, ako problematiku dlhu vníma väčšina obyvateľstva u nás.
A nie div. Kto žiadal v našich podmienkach o úver napríklad na bývanie a nebodaj mal problémy s jeho splácaním, zistil celkom jednoznačne, kto je vo vzťahu veriteľ – dlžník pán a kto sa šúcha po kolenách s prosíkom. Prečo by mal teda iný meter platiť pre „nenažrané“ národy a štáty?
Je pravda, že ak sa niekto zadlží, je jeho povinnosťou a zodpovednosťou splácať. Ale zodpovednosť nesie aj ten, kto požičiava. Veriteľ musí pri úverovaní odhadovať riziko. Úrok ako zisk totiž nie je len odmenou za obetovanú príležitosť alternatívneho využitia požičaného kapitálu, ale aj kompenzáciou za riziko nesplácania. Veritelia jednoznačne benefitujú. Často dokonca k potenciálnym dlžníkom aktívne pristupujú.
Po príklady netreba chodiť ďaleko do histórie. Dopisovateľ denníka New York Times Nicholas Kristof v rozhovoroch s bankármi nedávno potvrdil to, o čom sa hovorilo v súvislosti s americkou hypotekárnou krízou. Zamestnanci bánk boli finančne motivovaní doslova rozdávať úvery ľuďom, o ktorých bolo jasné, že nebudú mať na ich splácanie. Dialo sa to s vedomím vedenia. Pôžičky s vysokým úrokom sa dokonca na základe rasového kľúča ponúkali najmä afroamerickému a hispánskemu obyvateľstvu s nižšou mierou finančnej gramotnosti.
Uvedené príklady na medzinárodnej aj individuálnej úrovni dokumentujú rozmer tzv. koristníckeho úverovania. Čiže úverovania, keď veriteľ neeticky zneužije slabšiu pozíciu dlžníka, aby ho vmanipuloval do uzavretia očividne nevýhodnej zmluvy. Aj na Slovensku poznáme prípady úžery (napr. v rómskych osadách) či prípady, keď pre malú pôžičku od nebankovky ľudia prišli o celý dom.
A príklady prospechu z úverovania, hoci nie priamo koristníckeho, netreba hľadať až na opačnom konci sveta. Nemecko a iné krajiny jadra eurozóny teraz lamentujú, že eurozóna sa ide zachraňovať z ich peňazí. Ale pri pohľade na krátke dejiny spoločnej meny je pomerne jasné, že práve jadro na eure zarábalo. Jednak vďaka zvýšenému exportu do štátov európskej periférie, jednak vďaka zvýšenému príjmu zo zahraničných investícií na periférii. Ten napríklad Nemecku narástol celkovo o 30–40 miliárd eur ročne (cca 1–2 % HDP) počas rekordných rokov uplynulého desaťročia.
Očividným problémom je nepomer sily, moci a vplyvu veriteľov a dlžníkov. Súkromné banky vyvíjajú všemožný tlak, aby sa záväzky voči nim plnili, a využívajú na to médiá, think-tanky, národné vlády a medzinárodné inštitúcie. Ak sa to nedarí, sú k dispozícii záchranné balíčky z verejných zdrojov. Predstavitelia a predstaviteľky prebytkových štátov dnes dizajnujú európsku inštitucionálnu architektúru. Dlžníci sa odsudzujú a v podstate kriminalizujú.
Riešením nie je zbaviť dlžníkov zodpovednosti, ako keby to nedajbože hrozil. Riešením je záujmy oboch strán vyvážiť a vniesť do nich férovosť.