Vedúca úloha strán
Traduje sa, že v posledných dňoch pred smrťou chorého človeka sa jeho zdravotný stav náhle zlepší. Podoby bolesti a konca sú rozmanité.
V poviedke Edgara Allana Poea Maska červenej smrti prichádza Mor do spoločnosti ako rozprávkový princ – obraz toho, že skaza môže vo svojej deštruktívnej sile nakrátko vyvolať ópiové sny Thomasa de Quinceyho.
Do podobnej situácie sa dostala slovenská stranícka politika. Vznik neuveriteľných strán môže vzbudiť dojem, že sme životaschopným spoločenstvom, kde majú občania stále vieru v to, že ovplyvňujú verejné záležitosti. Že sme schopní robiť politiku aj bez tradičných strán, ktorých programom je premena štátu na stranícke bunky. Že sme takmer porazili partokraciu a do parlamentu sa konečne dostanú všetci tí, ktorých uznávame alebo ktorí si to zaslúžia, už len preto, že majú autonómne a jasné politické predstavy. Jednoducho, že 22 rokov po odstránení vlády jednej strany zničíme v marcových voľbách aj kleptokraciu.
Spôsob, akým poľovali s uspávacími nábojmi tieto formácie na občianskych aktivistov, novinárov, spisovateľov a vedcov, je dôkazom toho, že to tak nie je. Oslovovať na jednu kandidátku ľudí, z ktorých jeden by homosexuálov najradšej vyliečil očistným ohňom a druhý by im chcel zabezpečiť právo na adopciu detí, nie je prejavom toho, že sme konečne uprednostnili občiansky aktívnych ľudí. Ale toho, že tí, ktorí tento postup vymysleli, nemajú k autentickému politickému presvedčeniu žiadnu úctu.
V stranách, ktorých jediným bodom programu je dostať sa akokoľvek do parlamentu, nemajú hodnoty a ideály ľudí, ktorých ulovili v rezervácii politického aktvizmu, žiadnu hodnotu. Nič nepresadia, pretože budú pôsobiť v imaginárnych parlamentných kluboch a nikto nevie, ako môže s takýmito politickými úľmi vyzerať koaličná zmluva alebo nebodaj vláda. Naša situácia je iba komickým odrazom toho, čo sa dnes deje všade v Európe. Grécko a Taliansko dnes riadia ľudia, ktorých Serge Halimi, šéfredaktor Le Monde Diplomatique, nazýva „občianskymi juntami“. Podobný scenár čaká aj Španielsko a Maďarsko.
Po belgickej skúsenosti sa stávajú politicky vykastrované vlády a strany príťažlivým modelom. Partokracia urobila z politiky verejného nepriateľa a demokracia sa stáva prekážkou pre „ekonomické riešenia.“ Depolitizácia občianskych aktivistov na jednorazových kandidátkach je miestnou podobou toho, ako preberajú moc v európskych štátoch nikým nevolení politici, nominovaní ekonomickými inštitúciami.
Z davovej psychózy bratislavských elít a inžiniera agronóma z Rožňavy (aby sme mali aj ľudí z regiónov) z toho, že ten, kto nedostal ponuku aspoň z dvoch strán, sa už nikdy nebude môcť objaviť na vernisáži, cítiť, že Maska Červenej smrti je definitívne medzi nami. Nastávajúce voľby nemajú byť ako prejavom obnovenia viery občanov v stranícku politiku. Sú dôkazom toho, že strany v tejto krajine zničili verejný záujem tak dôsledne, že najlepším spôsobom, ako sa nestať podozrivým, je vstúpiť do ktorejkoľvek z nich.