Bitka o Londýn
Vždy, keď sa Británia ocitla sama, vypukol na kontinente konflikt. A vždy, keď sa doň Londýn zapojil, tak sa skončil víťazstvom dobrých. Spor Francúzska a Nemecka s Britániou je dôkazom toho, ako neuveriteľne sa popresúvali zákopy prvej a druhej svetovej vojny. Vyzerá to tak, že nemecko-francúzske zmierenie, ktoré hnalo kontinent dopredu tridsať rokov, sa dnes mení na francúzsko-nemecké vedenie.
Bohužiaľ, ani s jednou z týchto troch krajín nemáme najlepšie historické skúsenosti. No vieme, že ani ich vzájomné vzťahy neboli vždy napĺňaním kresťanskej lásky, a teda máme nádej, že aj naša intuitívna nedôvera sa raz pominie.
Potrebovali by sme napríklad, aby francúzsky prezident Sarkozy pochopil, že taká malá krajina, akou je Slovensko, má dnes väčší vplyv na politický a ekonomický osud Francúzska, ako jeho prejavy na americké rozhodnutia. Je preto zarážajúce, že krajina, ktorá sa profiluje ako vojenský a politický líder kontinentu, nenašla čas a spôsob, aby jej prezident navštívil Bratislavu, od ktorej žiada, aby verila dejinám, ktoré nás Slovákov vždy zradili.
Pred rokmi mi bývalý francúzsky premiér Michel Rocard v rozhovore povedal, že Francúzsko žiadnu stredoeurópsku politiku nemá, pretože to je nemecká záhradka. Záhradka sa premenila na montážnu halu a nemecká diplomacia nemá odvahu žiadať vysvetlenie výrokov Jána Slotu o tom, že kancelárka Merkelová dokončí to, čo začal Hitler. Obe krajiny podceňujú, že na Slovensku sa stávajú skratky Brusel-Nová Moskva a Nemecko-Reich novou názorovou konfekciou.
Nemecký komplex je dostatočne silný na to, aby prenechávali mocenskú úlohu Parížu, no bez Londýna sme v Európe stále iba pri stole, kde sa dookola rozdávajú tie isté karty a výhry si nemá kto vybrať. So silnejúcim Francúzskom, z ktorého poznajú Slováci iba Disneyland, a so zakríknutým Nemeckom, ktoré chce skryť svoje temné pnutie pod čoraz väčšie autá z bratislavského závodu, ale plnohodnotnú úniu nevytvoríme. Británia bola totiž vždy našou poslednou nádejou. V čase expedičných zborov na Marne, keď prijala československú vládu, keď dala prácu našim nezamestnaným…
Prepad amerického vplyvu spôsobil, že Londýn už nemá kam ustupovať a nemá sa na koho obrátiť. Cameronove pokusy urobiť z City 28 člena únie sú iba panickou reakciou na stratu vplyvu na kontinente, ktorý sa začal v 12. storočí návratom Eleanory Akvitánskej a celého francúzskeho juhozápadu pod francúzsku korunu. Dnes exportuje Británia kráľovskú gerontokraciu, dezorientovanú mládež, Banksyho zúfalstvo a strašidelnú kuchyňu. Nevie, ako by obnovila svoj vplyv na európske dianie, a preto sa správa ako krajina, ktorá sa zo zásady uráža.
Výzvy, aby Británia úniu opustila, samozrejme nikam nevedú. Spoliehať sa na to, že krajina sa nakoniec pridá k plánu, ktorým vznikajú Spojené štáty európske, len preto, že nemá na výber, je chybou. Ostrovná mentalita, znásobená trpezlivosťou, s akou čakali Londýnčania v bunkroch na koniec nemeckých náletov, zniesla väčší nápor ako Sarkozyho urážky. Paríž a Berlín si preto musia uvedomiť, že bez Británie vytvoríme možno Franskú ríšu 2.0, ale určite nie „stále užšiu úniu“.