Ahoj
S menom Václava Havla som sa stretla prvýkrát na vysokej škole. Zoštátnicovala som v lete 1989, vydala som sa a nastúpila ako jazyková redaktorka do Literárneho týždenníka. V kancelárii som sedela so Sergejom Michaličom, pamätám si, ako vytreštil oči, že neviem niektoré základné veci o disente.
Po Nežnej sa všetko zmenilo. Odišla som z Literárneho týždenníka a pretože mám strach z davu, vášnivo som na našom novom televízore značky Engels, ktorý sme si kúpili z mladomanželskej pôžičky, sledovala, čo sa deje v uliciach. Takú malú revolúciu, revolúcijku, sme robili aj v Modre. A onedlho sme sa aj my „Modrané“ stali účastníkmi zázraku, do vtedajšieho Československa prišiel na návštevu pápež Ján Pavol Druhý.
Po Nežnej zázrak striedal zázrak, ráno čo ráno som sa zobúdzala a musela uštipnúť, či sa mi nesníva, či sa naozaj veci pohli takým neuveriteľným smerom, obdivovala som prezidenta ako nejakého herca, ako spisovateľa som ho poznala, páčil sa mi jeho prejav, aj ako ho mali radi úplne všetci, aj tí, čo s odstupom času zmenili optiku. Mali sme najzvláštnejšieho prezidenta na svete. Spisovateľa! Fajčil petry, kamošil sa s intelektuálmi, s „rolišmi“, so šľachtou a ľudia ho mali radi.
Pamätám si, ako Modrania čakali na pápeža. „Vypucovali“ mesto, zametalo sa, polievalo, ľudia umývali okná. Všetci sme stáli na modranskom námestí a niektorí plakali. Ešte aj čudák Peter, ktorému policajti poradili, aby sa radšej pápežovi neukazoval na oči, vyliezol na strechu, vyzliekol si bundu, krútil ňou vo vzduchu a kričal arrrivederči! Stála som s rodákmi na námestí a snažila sa neplakať.
Takéto upratovanie mesta a očakávanie hosťa, ktorý vlastne mestom iba prešiel, zažila Modra dvakrát. Krátko po revolúcii ňou prechádzal prezident Václav Havel so svojou suitou. Všetko bolo vyzametané, predavači zatvorili obchody, krčma „na päťke“, kde bývajú naši štamgasti, zívala prázdnotou, aj oni chceli vidieť Václava Havla! Nie prezidenta, Havla! Pracovala som vtedy v Múzeu Ľudovíta Štúra a navrávala si, že nepôjdem pozerať na človeka, čo prejde mestom, ani nebude vedieť, kde je, ani sa nezastaví. Moje kolegyne stáli na ulici a v poslednej chvíli som vybehla aj ja. Na priechode som zastala, kordón áut frčal mestom a ľudia pokrikovali. Nevedela som, či Havel už prešiel, alebo nie. Zápcha. Odrazu tesne vedľa mňa pribrzdilo auto, z otvoreného zadného okna vyčnieval lakeť s vyhrnutým rukávom. Auto zastalo rovno pri mne, Václav Havel povedal „ahoj“, ja som nevedela, ako odpovedať, tak som povedala „ahoj“ tiež. Kordón sa pohol.
Od tata Vinca som sa dozvedela, že Havel v Modre bol v šesťdesiatych rokoch. Stretol sa s Jožom Mihalkovičom, Janom Stachom, s tatkom Vincom a akademickým maliarom Jožom Ilečkom. Debata sa skončila u tety Janky v pivnici.
Od Havlovej aj pápežovej návštevy sa zmenilo takmer všetko. V osemdesiatom deviatom som mala pocit, že som účastníčkou zázraku. Aj vďaka Havlovi, zvláštnemu človeku, prezidentovi s vyhrnutými rukávmi. Na fejsbúku a v tlači prebieha debata, čo ako mohlo byť, čo mohol a čo nemusel, ja by som však teraz žiadneho zo súčasných slovenských, českých ani svetových politikov nešla pozdraviť!