Tak dobre, ako sa len dá
Ratingy padajú, úroky rastú, politické stoličky sa trasú, ľudia netušia, čo ich čaká. Nuž, blížia sa sviatky telesného a emočného obžerstva, tak prečo chvíľu nepredstierať idylický kolorovaný obrázok zo Strážnej veže? Baránok sa túli k levovi, tráva je gýčovo zelená, slniečko svieti z blankytnej oblohy... Darujme si však megaoptimistické zhrnutie roka 2012 v európskej politike.
Ukázalo sa, že rok 2011 bol pre Európsku úniu skutočne zlomovým. Po mesiacoch nepresvedčivého potláčania symptómov krízy, namiesto snáh o riešenie príčin, ktoré priviedli projekt spoločnej meny na pokraj krachu, našli európski lídri v 2012 konečne politickú odvahu vyviesť kontinent z krízy. Na ceste k stabilite je ešte viacero neprehľadných križovatiek a slepých uličiek, no po piatich rokoch môžeme konečne povedať, že sme sa prinajmenšom vydali správnym smerom.
Vrcholné stretnutie v decembri 2011 samozrejme vytúžené riešenie nepriniesol. Začiatok nasledujúceho roku tak poznamenalo zníženie ratingov viacerých členských štátov, ako aj obnovený tlak finančných trhov na perifériu s negatívnym vplyvom na celú ekonomiku eurozóny. Séria bilaterálnych rokovaní a krízových summitov vyvrcholila na riadnom stretnutí Európskej rady a summitu eurozóny v marci 2012. Pôvodná medzivládna zmluva sa rozšírila o nové opatrenia, čo sa ukazuje ako rozhodujúci zlom vo vývoji krízy.
Základným kameňom „fiškálnej únie“ ostali zlaté pravidlá vpísané do ústav členských krajín. Štáty sa však dohodli na hlbšej integrácii a harmonizácii v ďalších oblastiach hospodárskej politiky. Do procesu formulácie spoločných pravidiel sa plne zapojili komunitárne inštitúcie, predovšetkým Európsky parlament. Európska únia sa vydala na cestu politickej integrácie, na konci ktorej môže stáť demokratická, transparentná a efektívna federácia.
Pod zastavenie bezprostredného šírenia krízy sa však podpísali najmä ďalšie dve opatrenia. Merkelovej vláda plne priznala očividný fakt, že Nemecko patrí medzi hlavných ekonomických a politických beneficientov integrácie, a rozpad menovej únie prinesie omnoho väčšie náklady ako prebranie bremena jej záchrany.
Berlín prekročil svoj politický tieň a prestal zásadne odmietať transferovú úniu. Dohoda o vytvorení spoločných eurobondov v lete 2012, spolu s aktívnymi krokmi Európskej centrálnej banky, ktorá sa stala de facto veriteľom poslednej inštancie pre členské štáty, uvoľnili nebezpečný tlak finančných trhov na Španielsko a Taliansko. Začalo sa s tvorbou finančných mechanizmov na podporu produkčných kapacít periférnych ekonomík. Budúci spoločný rozpočet počíta s plným využitím „projektových bondov“, ktoré pomôžu vyrovnávať štrukturálne hospodárske rozdiely v rámci EÚ.
K pôvodnej medzivládnej dohode v marci 2012 sa okrem členov eurozóny pridalo iba niekoľko krajín. Postupne sa však ich počet rozšíril na prakticky všetkých členov únie. Nedávne politické posuny v Londýne dávajú nádej, že už v najbližších mesiacoch sa k nim pripojí aj Veľká Británia.
Nerealistické? Príliš vzdialené realite? Práve v tom dnes tkvie problém Európskej únie.