Narodil sa, veseľme sa!
Každé Vianoce tato z modranskej kostolnej veže zahral Tichú noc. Boli sme malé, ležali v prevlečených duchnách a mama otvorila okno, aby sme to počuli. Všade bolo ticho a my sme počuli. Tento rok som sa na kostolnú vežu škriabala so sestrou.
Celý advent sme cvičili, hoci som ako rozprávkový pán Gritch, čo nemá rád Vianoce. Tiché a tajomné sa vytratilo, snehu niet. Mám rada vôňu ihličia a snehu aj dažďa, ak Boh dá dážď, aj čerstvý ranný vzduch, do ktorého kikiríkajú kohúty, vôňu čistiacich prostriedkov, prevlečené periny a vytepovaný koberec, rada dávam aj dostávam darčeky a Betlehem, aj papierový, ma dojíma k slzám.
V rozprávke ich ľuďom v mestečku chcel pokaziť Gritch. Podpálil strom na námestí, zničil svetielka na domoch, postŕhal z krbu vianočné ponožky, darčeky vyniesol hore komínom, na pošte rozhádzal vianočné pohľadnice, namiesto toho nastrkal ľuďom do schránok zloženky, upomienky, predvolania na súdy a oznámenia o exekúciách. Veď to je o mne, pomyslela som si, keď som chvíľu pozerala film. Manžel sa zasmial a vraví: „Je, len ty nemáš odvahu to urobiť.“ Nechcem kaziť Vianoce! Povečerali sme, rozbalili darčeky, izbou kráčal ozrutný jašter roboraptor, z rádia sa valili koledy a vinše, z telky Perinbaba.
České rozprávky vykrádajú jedna druhú, najmä tie najstaršie, v amerických filmoch behajú červení Santovia, riešia rodinné krízy, Kevinova mama necháva svojho syna stý raz samého doma, a vôbec, všetci sa vo filmoch nejako moc milujeme na to, ako sa k sebe správame v skutočnosti. Vyhádzala som vianočné papiere predo dvere, najradšej by som tam bachla aj strom, mrkla na roboraptora, ktorý sa mi zapáčil, a v kuchyni, aby som nerušila, hrala Tichú noc. Strýco Šaňo hovorieval: „Zavše ide len o jediný tón. Niektorá skladba môže byť tak postavená. Treba cvičiť, možno si tú skladbu nikdy nezahráš, no keď na to príde, treba byť pripravený, a keď tón, na ktorom skladba stojí, poserieš, je to, akoby si si celý život posrala.“
O chvíľu lezieme na vežu, obe sme zadýchané, podľa vône usudzujem, že toto je „dům holubí“, odrazu sa objavíme nad námestím a dolu stoja ľudia, čo si náš prišli vypočuť, v nebi náš tato a strýcovia Vilo a Šaňo, muzikanti. Fúka vietor, mrznú nám klapky, nátrubok si zohrievam ústami, stojan sa prekacuje, noty nechcú stáť. Prvá sloha zle, o oktávu vyššie, v horne je para, klapky ma neposlúchajú. Druhá lepšie. Zdola prichádza hlásenie, fúka vietor, nie je počuť. Hráme znovu v studenom vetrisku, lepšie a lepšie. Všetko hore sa trasie a chveje. Nástroj si robí, čo chce. Klapky aj cúgy, studený nátrubok. Premiéra v najťažších podmienkach.
A ráno na omši, že ako to, že toho Vinca bývalo dobre počuť? Bol Štedrý večer a ľudia boli stíšení. Hádam sme vám, Modrané, nepokazili Vianoce a tatovi a Vilovi a Šaňovi reputáciu. Ak vám zhasli sviečky, sfúkol vám ich vietor, ak ste nás nepočuli, trúbili autá, búchali delobuchy a v krčme na námestí bola diskotéka. Zloženky a upomienky čo vám prídu po sviatkoch ako oneskorené pozdravy, vám posiela štát a ak sa výhodné podmienky, čo sľubujú operátori napokon zmenia na úpisy čertovi, „není nutno, aby bylo příliš veselo“!