Strata času
Stav slovenskej politiky dáva obavám z ohláseného konca sveta istú dôveryhodnosť. Jej viditeľné prejavy sú hrozivejšie ako všetko, čo si dokázali predstaviť scenáristi seriálu Akty X, ktorý na prelome tisícročí najzrozumiteľnejšie vyjadril pocit moderného človeka z toho, že nemá vplyv na svoj život.
V pozadí veľkého majetku a vplyvu už nie je, ako vravel Balzac, „zločin,“ ale mimozemšťania, tajní pozemšťania, neovládateľné technológie.
Akty X hovorili o sprisahaniach, Wikileaks ich zverejnili, Gorila ich pestuje. Cieľovou skupinou mimozemšťanov, tajných spolkov a bielych golierov sú vždy občania. Je preto logické, že ľudia už dávno majú pocit, že politika a ekonomika im vyhlásili (zatiaľ) iba tajnú vojnu. Ich bojové línie vedú konšpiračnými bytmi a internetom. Demokracia sa v takomto prostredí stáva poslednou prekážkou na to, aby sa dosiaľ konšpiračná paranoja premenila na nemilosrdnú skutočnosť celej krajiny.
Okolo roku tisíc a potom o dve storočia neskôr zasiahli Európu dve silné prorocké vlny, ohlasujúce blízky koniec. V globalizovanom svete nám túto najstaršiu obavu človeka prináša, pod vplyvom Indiana Jonesa a Tintina, zaniknutá civilizácia z iného kontinentu.
Jej koniec však prišiel už dávno a práve vďaka nám. Možno sú jej proroctvá iba posledným aktom pomsty voči svetu, ktorý si myslel, že navždy ovládol dejiny. A funguje to. Správy o klimatických zmenách, predstava, že hlavné mesto prízračného života trvalo udržateľnej melanchólie – Benátky – zanikne, sú pochopiteľným prejavom očakávaného konca. Neveríme už v žiadnu zmenu, nik neponúka alternatívu, a tak sme takmer uverili, že nastal koniec.
Výzvy politikov na ekonomické pokánie, snahy o zastavenie rastu či ideológia striedmosti nie sú prejavom vianočnej epilepsie puritánov, pre ktorých sa svet skončil objavením prvého človeka. Ale ďalším zo symptómov strachu z konca.
Rovnakým spôsobom vnímali tlak udalostí aj ľudia v stredoveku. Prvé krížové výpravy mali charakter vojenského pokánia, Jeho cieľom bolo vykúpiť pasivitu ich aktérov v otázkach života aktivitou vo veciach smrti a deštrukcie.
Problémom našich politikov je, že majú bezhlavú odvahu stredoveku, no neveria ničomu. Myslia si, že ľudia vystresovaní napínavými duelmi medzi televíznym hráčom na sklenené poháre a malým hypnotizérom nikdy nikam nepôjdu. Lebo sa boja a vedia, že neviditeľný svet, džungľa, v ktorej poľuje Gorila na Jane, je pravdivejší ako všetko, čo doteraz videli v seriáloch.
Koniec sveta, aký si predstavovali frustrovaní mnísi, pestujúci intelektuálny celibát v chladných kláštoroch Lotrinska a Porýnia, nenastane. V 60. rokoch minulého storočia počas kubánskej krízy sme k nemu boli oveľa bližšie a žiadne proroctvo túto situáciu nepredvídalo.
Stredoveký človek sa proti strachu bránil každodenným pestovaním duchovnej sebaobrany. Ktorýkoľvek pastier stád mal čierny opasok z Poézie práve preto, že videl poza kaligrafiu apokalyptických spisov. Nečítal, no páčili sa mu okrídlení grifoni, večne kvitnúce kvety, rozmarné písmená.
My pestujeme zážitky, zbierame príhody z nakrúcania, ktorými sa chválime, a tak trochu vnímame, že koniec jedného sveta a koniec života nie sú to isté. Že náš svet je v takom zlom stave, že jeho koniec, akýkoľvek, by bol pre dejiny stratou času.