Zábavná pyrotechnika
Bolo skoro ráno. Modra bola biela, pocukrovalo. Napadol sneh. V noci na Silvestra sa mi zdalo, že ráno už nebude.
Polnoc aj spoza našej zelenej brány vyzerala ako vojnový útok. Buchot, rachot, treskot, obloha menila farby, akoby padala z neba. Kácali sa stromy, akoby prišlo zemetrasenie. Všade voňal pušný prach. Psi zaliezali pod periny a triasli sa. Mama, čo býva na sídlisku, vravela, že z takmer všetkých balkónov lietalo takmer všetko, čo svietilo a najväčší rachot bol pri nemocnici.
Ráno bolo však tiché a biele. Nebolo počuť vtákov, asi uleteli. Prídu ešte? Susedov kohút kikiríkal: Nový rok. Biela je fajn, zakryje špinu aj nedostatky.
Takto slávili vo všetkých mestách. Najobľúbenejšou svetovou destináciou je vraj Honkong. Večer to ukázali v telke. Aj tam trieskali. Premýšľam, čo by som tam robila.
V správach ukázali New York aj Tokyo, Sydney, ale len ten buchot a ako sa ľudia tešia, že starý rok je v háji a nový sa začal. Na ulici odratávajú čas, pripíjajú si a smejú sa, akoby sa niečo strašne zlé skončilo, akoby bol koniec vojny. A potom ukážu odtrhnuté prsty.
Vždy sa nejaké nájdu. S pyrotechnikou nie sú žarty, aj keď je zábavná. Tým bezprstým sa už taká zábavná asi zdať nebude. A v modranskej nemocnici možno všetci od strachu skonali.
Ozaj, a tí, čo to prežili, starí a osamelí v domovoch, budú vravieť, čo mali na večeru a že pozerali televíziu. Tá je Silvester čo Silvester asi taká zábavná ako pyrotechnika. Vlastne po celý rok. Slovenské seriály ako také nepodarené nekonečné štrúdle pečú scenáristi pochybnej kvality. Ešte dobre, že existujú archívy.
Najnebezpečnejšia, pardón, najzábavnejšia je Jojka. Jojojoj, tá trhá nervy po celý rok, až to bolí. Mysliac na starú osamelú babičku či dedka, ako pozerá silvestrovské vysielanie, bolo mi do plaču i do smiechu zároveň.
Naozaj a ešte sú tu bábätká. Ktože sa to prvý narodil a kde, mamička s vytreštenými očami podáva o pôrode správu. Nebolelo, bolo to krásne vediac, že sme prví. A to malé sa mrví v perinke. No vitaj medzi nami – mierila na neho a usmievala sa novoročná kamera.
Veštkyne aj prognistici či ekonómovia predpovedajú „prúser“. Ten je už dávno a všade.
Nikdy som nemala rada klišovité slovné spojenie vysoko či nízko nastavená latka. Už sa nenosí. To spojenie ani latka. Všetky ich niekto odkopol, niet čo podliezať, preskakovať a ľuďom je to koniec koncov jedno.
Padne latka, padne vláda, euro, granát, petarda, vždy niekde vyšťúrame dôvod na radosť. Nebadane z roka na rok sme, tuším, osprosteli, takže nás nespravodlivosti ani hlúposť nebolia. Ak zabolia, prepíname program. Alebo ideme na fejsbúk, či hulákame doma za stolom.
Tento rok by mal byť podľa mayského kalendára koniec sveta. Keď som otcovi vravela, že sa bojím konca sveta, zasmial sa a povedal mi: „Ty hlupaňa, šak toto je koniec sveta. Koniec sveta je už dávno.“
Môjho otca môžete stretnúť už iba v nebi. Zomrel pred desiatimi rokmi. Už vtedy bol ten koniec sveta, len teraz je akýsi hlučnejší. Asi sa naozaj približuje.