Rozprávky o ekonómii
Český ekonóm Tomáš Sedláček dostáva u našich západných susedov, ale aj na Slovensku pomerne značný mediálny priestor.
Pre médiá je príťažlivý najmä preto, že je schopný o ekonómii rozprávať jednoducho, v podobenstvách. Hovoriť prístupne o zložitých ekonomických javoch je samo osebe vítané. Rozprávky v ekonómii sa však stávajú problémom vtedy, keď so skutočnosťou manipulujú.
Medzi leitmotívy Sedláčkovho rozprávkarčenia patrí interpretácia súčasnej krízy – považuje ju za dôsledok všeobecne „prepísknutej“ spotreby, ľudovo povedané nenažranosti. Podľa neho sme sa príliš zadlžovali, prejedli sme si tak budúcnosť a teraz nastal čas na šetrenie a úsporné opatrenia. Na Slovensku sa podobným uvažovaním prezentuje napr. Richard Sulík, podľa ktorého Slováci žijú nad svoje pomery.
Už je pomaly únavné opakovať, že zadlženie nie je príčinou krízy. Aktuálne na to už ikstý raz vo svojom blogu upozornil Paul Krugman. Spriemeroval pomer vládnych dlhov k HDP piatich sužovaných krajín európskej periférie a vyšiel mu jasný záver – dlh klesal z úrovne zhruba 90 % na konci 90. rokov až na 75 % v roku 2007.
Otázkou teda je, prečo sa tieto pomerne zrejmé a v odborných kruhoch akceptované skutočnosti nedostali do bájoslovia Tomáša Sedláčka. Je to azda preto, že nenašiel v Biblii podobenstvo pre bežný účet platobnej bilancie? Alebo azda preto, že Tarantino ešte nenakrútil film s „hláškou“, ktorá by pomohla zaonačiť fakt, že krajiny európskej periférie pred krízou znižovali úroveň svojich dlhov?
Ešte zaujímavejšou je však otázka, prečo závažné argumenty ignorujú vlády a medzinárodné inštitúcie, od ktorých sa očakáva riešenie krízy. Americký ekonóm Dean Baker správne poznamenal, že napríklad zástupcovia tzv. trojky (ECB, MMF a EK) musia vedieť, že ich recept na krízu nefunguje a že ju dokonca prehlbuje.
Z toho vyplýva, že pod rúškom protikrízových opatrení sa presadzujú celkom konkrétne politické záujmy. Trojka požaduje nižšiu minimálnu mzdu v Írsku, slabšiu ochranu zamestnancov v Taliansku, Sulík vyzýva na ďalšiu demontáž sociálneho štátu a znižovanie verejných výdavkov a podobným tlakom naprieč Európou robia štafáž mediálne mažoretky á la Sedláček. Aj bez konšpiračného videnia sveta sa dá hovoriť o tom, že záujmové skupiny vedia využiť aj krízu na to, aby presadili svoje.
To nie je nič nové pod slnkom. Je však dobré si to pripomínať, a to najmä vtedy, keď budeme počúvať moralizátorské ponaučenia ekonomických kazateľov o tom, že sa skončila éra biftekov. Treba sa pýtať, kto konkrétne sa prepchával. Bežní Gréci, Česi, Slováci en bloc? Alebo sú nenásytné celkom konkrétne sektory spoločnosti – finanční špekulanti, ktorí nás do krízy doviedli, a súčasná politická a finančná elita, ktorá svet viac-menej vedome ženie do recesie?
Som si istý, že na tieto otázky by sa dalo odpovedať vcelku jednoducho aj formou podobenstiev. V tomto zmysle rozprávky Tomáša Sedláčka robia ekonómii medvediu službu – namiesto popularizácie ju degradujú a ekonomickú realitu ľuďom nepribližujú, ale zahmlievajú.