Pokutový zákon
Slovenskú spoločnosť v posledných dňoch najviac prekvapilo, že zákon o urážke verejných činiteľov (medzi nich tak akosi tradične zvykne patriť aj vláda) sa vôbec schvaľovať nebude.
Slovenskú spoločnosť v posledných dňoch najviac prekvapilo, že zákon o urážke verejných činiteľov (medzi nich tak akosi tradične zvykne patriť aj vláda) sa vôbec schvaľovať nebude. Pritom išlo o jeden z najprepracovanejších zákonov, lebo v ňom bola aj pevne stanovená minimálna východisková taxa 500 eur pokuty za tzv. „osobonadávku“, t. j. jednu nadávku na jedného verejného činiteľa jedným hromžiacim občanom.
Podľa všetkého napríklad za popis činnosti spätej s výkonom funkcie ministra to mohlo byť aj oveľa viac. Ak by totiž zhodnotenie jeho práce bolo naozaj objektívne, mohla pokuta narásť až do astronomických výšok.
Mnohé rodiny sa neprijatím zákona cítia dotknuté, lebo medzi sviatkami na novú rodinnú hru Pokuty prerábali staršiu, v globálnej kríze už menej zábavnú, v podstate teda už ošúchanú hru Monopoly.
„Mám 1 500 eur na Lipšica a 2 000 eur na ministra kultúry!“ kričí nadšený deduško a hneď si ide na balkón uľaviť. Vôbec mu neprekáža, že ďalšie dve kolá bude takpovediac vo väzení.
„Povedal si aj, že je…?“ vyšetruje ho podozrievavý vnuk.
„Povedal!“ hrdo priznáva deduško, ale aj keby chcel, nemôže zatajiť, že na balkóne neprezieravo preinvestoval ďalších 4 000 eur aj na ministra financií (kvôli penziám). Vnuk vzápätí dostane dvadsaťtisícový bonus za odpočúvanie.
Inovovaná spoločenská hra tak napomáhala odbúravať stres aj v rodinnom prostredí. Teda nielen v krčmách, kde sa hrávala už dlho, i keď podľa voľnejších a fakticky nepísaných pravidiel. V krčme pozornosť venovaná vláde totiž vždy závisela od množstva jednotlivcom vstrebaného piva alebo iných povzbudivých trúnkov.
Situácii sa medzitým prispôsobovali aj neziskové organizácie. Najaktívnejšia z nich začala organizovať pomerne masovú akciu: Kurz chválenia vlády s popoludňajším bylinkovým čajom pre bezdomovcov. Na to, ako sa pri podobnej mimovládnej organizácii vždy očakáva, hneď mala dostať od vlády mastný grant a pozvánky pre zahraničných lektorov z Kuby, Maďarska a Bieloruska.
Zákon však v podstate už v prípravnej fáze vyznieval ako plesnutie do vody, lebo za posledných dvadsať rokov som veru nestretol nikoho, kto by povedal o vláde niečo negatívne alebo čosi také, čo by nesedelo. Každý si uvedomuje, že vládu možno iba chváliť alebo ľúbiť. Ak sa niekto vyslovuje o vláde celkom bez lásky, potom nemožno pochybovať o tom, že si zaslúži, aby ho pokutovali. Iba také tie „oné“ z EÚ to tu kazia.
Zdôveril som sa s tým aj známemu, sympatizantovi všetkých vládnych kresťanských hnutí: „Som hrdý na to, že Slovensku napokon predsa len zvíťazili demokratické princípy, ktoré rešpektujú slobodu jednotlivca a ľudské práva! Nikto už nechce návrat totality!“
„Nuž celkom tak to nebolo! Princíp bol obyčajný, azda trochu škodoradostný, no predsa rýdzo slovenský!“ zavrátil ma. Poobzeral sa nedôverčivo okolo seba, pritiahol ma za vetrovku a šepkal mi do ucha: „Hrozilo, že ak to prejde, nikto by už nikdy nenadával na budúcu vládu! A to by bolo pre každú bývalú vládu neznesiteľné!“