Tanec nad plačom
Väčšinu mojich spoluobčanov v posledných týždňoch vyburcoval žiaľ, ktorý zachvátil severokórejských občanov nad náhlym a nečakaným odchodom ich najobľúbenejšieho politika Kim Čong-ila. Plakať za obľúbeným politikom totiž dnes už aj nám umožňuje prirodzený multikulturalizmus (v zmysle preberania pozitívnych vplyvov z iných kultúr), ale napriek tomu to vôbec nie je jednoduché.
Pri plači, o ktorom je reč, totiž nejde o to, aby si ktokoľvek zafňukal, kedy a kde si zmyslí. Ide skôr o to, aby každý plakal verejne, dlho a naozaj úprimne. Plač dobrému občanovi pritom uľahčuje iba skutočnosť, že ak nezaplače, dostane šesť mesiacov nepodmienečne. Ak aj plače, ale neúprimne, je to akoby vôbec neplakal, čo znamená tiež pol roka na tvrdo.
„Máme my politika, za ktorým by sme vedeli takto plakať?“ právom sa pýtajú ľudia v mestách i na vidieku, celkom rozrušení týmto faktom. „Ak ho nemáme, tak prečo?“ Odpoveď na túto otázku nás pri povrchnom pohľade presviedča o tom, že sme v tomto smere akoby v závoze. Veď podobné riešenie, ba perspektívne už aj jedného vhodného politika, tu má zatiaľ iba jeden južný susedný štát. I keď nepriamo, predsa len je táto možnosť obsiahnutá v jeho novej ústave.
No netreba klesať na duchu. Na Slovensku máme oproti tomu určitú výhodu, že významných a vplyvných osobností ako onen politik máme veľa. Môžeme si dovoliť aj abstrahovať od súčasných vládnych parlamentných strán, nad ktorými človek narieka niekoľkokrát do roka, ba často i do dňa. Niektorí tvrdia, že v nich takmer niet politickej osobnosti, nad ktorou by človek úprimne nezaplakal.
No ani nové rodiace sa strany túto možnosť nijako nezanedbávajú. Napríklad v strane Igora Matoviča Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti by sme museli iba s veľkou námahou vyhľadať osobnosť, ktorá by sa Kim Čong-ilovi nevyrovnala vo všetkých mysliteľných smeroch.
Iné perspektívy poskytuje občianska iniciatíva 99%. Od začiatku mi na nej niečo chýbalo. Myslím, že to bolo asi jedno percento. To môže, no nemusí byť dôležité. V každom prípade ponúka fascinujúce myšlienky: „Aké priority majú politici, keď dokážu za deň schváliť miliardy na euroval, ale nevedia zvýšiť minimálnu mzdu na úroveň, ktorá by zaručovala dôstojný život? 99% chce zmenu k lepšiemu,“ znie napríklad heslo, čo som si prečítal pod portrétom sympatického Mária Radačovského, ktorý v súčasnosti vedie súkromnú scénu Balet Bratislava.
Nuž kto by takú zmenu nechcel? Len sa pritom akosi menej berie do úvahy, že keby to politici neschválili, potom by slovenský nezamestnaný mohol iba tancovať umierajúcu labuť pred úradom práce. A otázka by vôbec nestála tak (ako to riešili sovietski estetici v sedemdesiatych rokoch), či by ju mal tancovať optimisticky alebo pesimisticky.
V každom prípade pre nedostatok plaču pravdepodobne po voľbách nebude na Slovensku vôbec nikto zatvorený. Aj keď vôbec nepôjde o smiech cez slzy, ale pravdepodobne o to horšie štádium. V ňom môže ísť už iba o slzy cez smiech.