Neviditeľná laba trhu
Podľa klasickej teórie by súkromné firmy férovým a legitímnym sledovaním vlastných záujmov, maximalizáciou svojich výnosov mali prispievať k maximalizácii výnosov spoločnosti ako celku.
Lenže dediči odkazu Adama Smitha akosi neberú do úvahy, že vlastné záujmy sa dajú presadzovať aj mimo zákona, že súťaž môže byť neférová a že niektoré firmy prosperujú vďaka nekalým kontaktom na politiku a na úkor zvyšku spoločnosti.
V kauze Gorila sa podľa všetkého práve toto stalo. A teda neúradovala „dobrá“ smithovská neviditeľná ruka trhu, ale „zlá“ laba Gorily.
Zástancovia klasického liberálneho kapitalizmu budú namietať. Súčasťou teórie je totiž podľa nich predpoklad, že trhová súťaž sa odohráva v medziach zákona a že úlohou štátu je vytvárať férové podmienky a trestať previnilcov. Nielen vo svetle aktuálnej kauzy je však jasné, že ide o predpoklad výsostne teoretický. A v teoretickej rovine sa dá rovnako vybájiť štát, ktorý bude absolútne efektívne spravovať veci verejné a ktorému skutočné alebo domnelé benefity súkromného sektora nebudú chýbať.
A práve tu je pes zakopaný. Často sme boli svedkami argumentácie, ktorá upozorňovala na praktické príklady zlyhania štátu a do protikladu k nim stavala teoretické plusy súkromného sektora (vlastníctva, podnikania a pod.). Ešte niekoľko desaťročí dozadu bolo veľmi ľahké upozorňovať na úplatnosť a nekompetentnosť predstaviteľov rozvojových štátov a propagovať ideály súkromného vlastníctva a privatizácie. Aj o pár rokov neskôr, v transformujúcej sa postkomunistickej Európe, sa súkromná efektivita a motivácia výborne vynímala oproti dedičstvu skostnateného tzv. štátneho molocha.
Praktické trampoty s privatizáciou a teoretická kontra od osobností tzv. postwashingtonského konsenzu však ukázali, že z empirického hľadiska môže byť súkromné rovnako problematické ako štátne.
Ak teda chceme, aby aj súťaž na trhu konceptov bola férová, porovnávajme rovné s rovným. Začnime jablkami – v teórii môže fungovať v podstate hocičo. Ak porovnávame hrušky, tak v praxi nájdeme čestných súkromných podnikateľov i poctivých a efektívnych štátnych zamestnancov. Rovnako nie je problém objaviť zlyhania štátu, ale aj súkromného sektora či privatizácie.
Dá sa donekonečna porovnávať, čo a kde zlyháva častejšie. Fanatickí zástancovia súkromného môžu do nemoty mantrovať, že privatizácia je v princípe fajn a že ak na nej niečo zlyháva, tak je to zase len štát, ktorý nie je schopný účinne nastaviť pravidlá.
V tomto povzdychu je kúsok pravdy – čisté abstraktné súkromné vlastníctvo neexistuje a jeho realizácia i ochrana sa môžu diať iba v rámci verejných pravidiel.
Dichotómia súkromné verzus štátne tak nemusí byť vždy najkonštruktívnejšia. Ako v praxi až pričasto vidno, tie isté elity ťahajú za rovnaký koniec povrazu a je jedno, či majú štátne, alebo súkromné tričko.
Otázku však možno postaviť aj inak. Ako občania čo najlepšie zabezpečia, aby sa napĺňal (ich) verejný záujem a ako efektívne dohliadať na to, aby k nemu prispieval štát i súkromný sektor? Keď sa Gorile podarí sformulovať túto otázku a nebodaj aj odpoveď, môžeme tomuto zvieraťu postaviť na čestnom mieste pamätnú sochu.