Banánová revolta
Kde je cesta, tam nie je vôľa. Aj takto by mohlo znieť motto slovenského parlamentu i vlády postavené v protipóle k aktuálnym protestom a vášňam národa slovenského.
A keďže ľud sa nedá zvoliť iný a ani gorily už nie je možné zahnať do zahmlenej džungle, zdá sa, že opäť po desaťročiach prichádza čas prebúdzania.
Čas, v ktorom sa naše schizofrenické egá hádajú o to, čí hlas nechajú za seba prehovoriť. Ten odvážny, bez skepsy, s nadšením pre veci budúce, hoci kritický? Ten od správ ufrflaný, večne so všetkým nespokojný? Ten najmúdrejší, ktorý z nás kričí pri futbale a pri politicky korektných eufemizmoch o neprispôsobivých? Ten od pohárika, taký pevný na vratkých nohách?
Nezávisle od toho, ktorý ventil otvoríme, jedno sa zdá byť isté – vec verejná sa aj na Slovensku konečne stala opäť vecou osobnou. A či už sa chytíme socialistického „Každý musí začať od seba“, či sa zamyslíme nad Gándhího „Buď tou zmenou, ktorú chceš vo svete uvidieť“, alebo sa budeme riadiť porekadlom o (prednostnom) upratovaní pred vlastným prahom, bolo už na čase. Pretože je to skutočne osobné.
Marazmus tohto štátu sa týka nás všetkých a je jedno, či sme sa na jeho tvorbe podieľali, alebo naň nadávali, alebo sme sa v tom lepšom prípade s ním pokúšali zápasiť. Ak do toho „nekopneme“ dnes, tak ďalšia šanca nemusí prísť tak skoro. „Oni“ sa už nabudúce lepšie postarajú, aby nikto „nerejdil“ tam, kde nemá a aby sme „my“ ostali bez informácií, a teda bez slobody informovanej voľby. Tam, kde je stádo, tam totiž stačí na vedenie vypasený vôl.
Áno, je to poriadne osobné. A aj poriadne verejné. Politické. V našich mysliach sa objavujú drobné záblesky očistného pochopenia, že čo sa deje v politike, deje sa aj nám, a čo robíme my, robí sa aj v politike. Ak by vás oslovila organizátorka protigorilých protestov, čo by ste povedali?
Prijali by ste pozvanie vystúpiť a vedeli by ste, čo odkázať Slovákom a Slovenkám? Ja som takúto ponuku dostala a nevyužila. Povedala som si (elitársky? mučenícky? zasvätene? vystrašene? alibisticky?), že na môj prejav „ľud“ nedozrel. Že pokiaľ budú nie naše srdcia, ale súdy riešiť vstup Róma do reštaurácie, segregáciu „zavšivených“ detí od tých „čistých“ a sterilizáciu ich mám, (ne)právo gejov a lesieb na byrokraticky ošetrený spoločný život atď., atď. atď., dovtedy bude každá revolúcia rovnako banánová, ako je dnes banánová táto republika.
Takže otázka neznie len, kam sa postaviť, prípadne posadiť. Či pred televízor, alebo na námestie. Otázka neznie len, či dať šancu zatiaľ ešte neostrieľaným (a o to dôveryhodnejším a sympatickým) revolucionárom, alebo radšej podľahnúť pochybnostiam a skepse. Otázka neznie len, či revolučné volania sa nestanú volaním po krvi. Otázka neznie, či ide „len“ o potrestanie korupcie, čistky vo vláde, snahu o zmenu ústavy a volebného zákona, či o priamu demokraciu.
Otázka znie, kedy konečne začneme od seba, aby už o pár mesiacov nebol opäť symbolom doby starý známy „salám banán“, hádzaný na všetkých okrem seba.