Príbeh jednej šperkovnice
Príbeh človeka aj politika sa dá vyrozprávať všelijako. Minulý týždeň som bola v pittsburskom Carnegieho múzeu na výstave brošní Madelaine Albrightovej.
Výstava mala názov Read my pins – Čítajte moje brošne – ako vravievala táto diplomatka svojim kolegom a spolupracovníkom, parafrázujúc slová G. Busha, ktorý hovoril novinárom: Čítajte z mojich pier!
Výstava je sprievodnou akciou pri príležitosti vydania rovnomennej knižky.
Najskôr sme prešli unikátnu stálu výstavu amerických minerálov a nerastov, a keď sme zistili, že vzápätí sme pozvaní na výstavu šperkov ministerky zahraničných vecí USA z rokov 1997 až 2001, sa nám pravdupovediac po všakovakých domácich skúsenostiach s literárnymi či inými kultúrnymi eskapádami našich domácich politikov veľmi nechcelo kaziť si dojem z farebných kameňov.
Všetky ženy, panie aj slečny (!) však rady otvárajú šperkovnice. Nielen svoje, rady nazerajú aj do cudzích. Odrazu som sa ocitla na unikátnej výstave brošní, ktoré patrili k diplomatickému arzenálu tejto významnej americkej političky, hovorili, keď mlčala, významne mlčali, kým hovorila, počas svojej kariéry akoby vynašla špeciálny diplomatický jazyk, reč šperkov.
Príbeh jej brošní sa začal pri rokovaniach s Irakom. Vtedy Madelaine Albrightovú iracký veľvyslanec v USA nazval „bezostyšným“ hadom, nezľakla sa, naopak, na ďalšie rokovanie prišla so zlatou brošňou v podobe hada. Vydarený vtip a zároveň niečo ako namierená zbraň, „bacha, nebojím sa“. Odvtedy vždy a všade, pri každej príležitosti nechala hovoriť aj svoje šperky a svedomito ich vyberala. Tak vznikla vzácna zbierka brošní, od vzácnych a drahých filigránsky vypracovaných šperkov, starožitností, moderných z dielní významných dizajnérov až po tie obyčajné, lacné – ako trebárs vnučkou zhotovené valentínske srdiečko. Vkus a vtip madam Albrightovej pri ich výbere nechýbali.
Výstavu aj knižku dokumentujú fotografie z rôznych stretnutí, osobnosti aj brošne na fotografiách sa striedajú a odrazu máte aj na výstave pocit, že čítate príbeh podľa tej najskutočnejšej udalosti, zastanete pri fotografiách zo stretnutí s Václavom Havlom a máte chuť potiahnuť za rukáv s pýchou suseda vedľa vás, páči sa vám, že šperk na české stretnutie bol vyrobený z českého krištáľu, napokon však neurobíte nič, iba myslíte na vaše „doma“, ktoré je odtiaľto z Ameriky trochu iné. Na to „doma“ myslíte, aj keď sa ocitnete zoči-voči fotografiám z Albrightovej detstva.
Aj u nás sa nosí hovoriť o tom, čo kto nosí. Väčšinou si však všímame poslednú ligu televíznych hlásateliek, rosničiek a herečiek. Vkus a jemnosť trebárs žien v politike si nevšímame a tak sa vytratili, akoby nepatrili k prepotrebnej ženskej výbave. Vytratilo sa aj hovoriť o detstve.
Doteraz sme mali predsedníčku vlády. Cestou z výstavy sme so sestrou pre ňu vymýšľali vhodný a výstižný motív na brošňu. Ojo? Oje? Alebo rovno dve oja? Poorala to.