Aj dnes raz bude včera
Tak a máme to na Slovensku za sebou. Aj tu v Amerike to žije voľbami, ale zatiaľ stačí šťuknúť televíznym ovládačom a nečítať noviny a neviete nič. Iba, že "uderilo jaro", ako hovorí teta Anna od nás z Modry. Dokonca neviete, ani keď sa o pár blokov ďalej od vás v nemocnici strieľa, musí vám to oznámiť do telefónu mama až zo Slovenska.
Priznám sa, že ma zaujala najmä tá jar. Pittsburčania vybehli do ulíc vo farebných tričkách, tu v miestnej židovskej štvrti bola sobota a všetci boli pekne oblečení a ja som vzala dcéru do múzea.
V amerických múzeách je dobre. Nenudíte sa. Pamätám si, ako som odpadávala od nudy ako dieťa pri návšteve každého jedného. Tu je deťom hej. Aj hej, hej. Ľudské telo? Hajde operovať, pozrite si ho zvnútra. Zemská príťažlivosť – dávaj drobáky a pozeraj, ako padajú, laser – zahraj si na neviditeľných strunách na harfe, hurikán – poď do kabíny a skús, akú silu vetra vydržíš…
My sme boli v prírodovednom múzeu. Chodili sme medzi kostrami obrovských dinosaurov, malá ich akože vyhrabávala z piesku, dostala naozajstné archeologické nástroje, kefôčky a okuliare, pozreli sme si film a zablúdili na výstavu fotografií.
Teenie Harris, Photographer: An American Story, retrospektívna, priam životopisná a miestopisná výstava afroamerického fotografa Charlesa Teenie Harrisa (1908–1998), ktorý mal svoje fotografické štúdio na ulici a v redakcii Pittsbourgh Courier. Podarilo sa mu zachytiť poéziu všedných dní, ako šli za sebou, nakoniec aj ten najvýnimočnejší deň časom zovšednie a príde iný, výnimočný, výnimočných ľudí, ktorí týmto mestom prešli rovnako ako dvadsiate storočie, jeho nálady a architektúra. Vidíme hviezdu bejzbalu Jackie Robinsona, Johna F. Kennedyho a Martina Luthera Kinga jr. Carniegie museum of Art sa podarilo zhromaždiť vyše 80 000 negatívov a ponúknuť divákom.
Nepanikárte, toľko fotografií nevidíte, len niektoré, aj tých je dosť, ostatné sa vám premietajú na stenu, všade hrá džez a je vám dobre. Fanatici si môžu sadnúť k jednému z pripravených notebookov a študovať tie negatívy poctivo a potichu so slúchadlami na ušiach. Vidíte svadby, športové zápasy rôzneho druhu, nastupovať ľudí do taxíkov, ulice, uličky a ulice, deti pred školami, školy, kostoly, divadlá, úrady, ľudí, ľudí a ľudí, počas druhej svetovej vojny, po nej, v päťdesiatych rokoch, zlaté šesťdesiate a tak ďalej, hasiči hasili, predavači predávali, niekedy bol sviatok, inokedy pršalo a nebol, potom bol karneval, do mesta zavítala návšteva a rástli jeho deti, kúpali sa v bazéne, sfukovali sviečky na torte…
Fotografie sú presne datované, výstave predchádzal výskum, pýtali sa ľudí, presne dešifrovali každú situáciu a opísali ju. Harris bol fotograf detailov, podarilo sa mu však vytvoriť príbeh zaľudnený obyvateľmi Pittsburghu a zasadiť ho do sociálneho a historického kontextu. Jeho príbeh je príbehom mesta a ľudí, čo ním prešli, chodili a chodia. Jeden z najkrajších príbehov, aké sa dajú napísať. Všetci novinári a redakční fotografi vedia, o čom hovorím. Každé dnes má už dnes svoje včera. Už pri stlačení spúšte ho má.
Uderilo jaro a odvolili sme. Dnes už je všetko trochu inak a trochu inak bude zajtra. Historik Pavel Dvořák hovorí, že v budúcnosti možno pobavíme historikov, ktorí budú skúmať prítomnosť, čo žijeme.