Sto gramov suverenity
"Vymenil by som 113 gramov suverenity za 130-miliardovú pôžičku." "No my by sme sa tu s kolegom poskladali na dve tretiny z tej sumy, ale chceme prinajmenšom 138 gramov zo suverenity. Lepšia ponuka nebude." Tak nejako by mohol vyzerať dialóg európskych politikov hrajúcich obriu verziu Monopolov. Lenže európska politika funguje zložitejšie. A pokiaľ ide o vzťah medzi suverenitou a integráciou, možno kladieme úplne nesprávnu otázku.
V každom prípade je správne žiadať od Grékov, aby sa výmenou za naše miliardy vzdali rozhodovania o štátnom rozpočte?
O konvenčnú odpoveď sa pokúša napríklad Javier Solana v komentári pre Project Syndicate. Suverenita, v zmysle nezasahovania do vnútorných vecí krajiny je podľa neho prežitkom. Presnejšie, už dávno sa zmenil význam pojmu „vnútorné záležitosti“. Rozpočet, stav verejných financií už dávno nie sú iba vecou vlády (a občanov). Rozhodnutia a krízy v jednom štáte ovplyvňujú aj všetky ostatné. Je preto prirodzené, že „ostatní“ chcú mať na tieto rozhodnutia nejaký vplyv. Špeciálne v prípadoch, ako je Grécko, Írsko či Portugalsko, ktorým sa skladajú na miliardové tzv. záchranné pôžičky.
Znamená to, že sa musíme zmieriť so stratou časti národnej suverenity? Podľa Solanu a väčšiny ďalších európskych politikov ponúkajúcich podobné vysvetlenia nie. Len ju presúvame na vyššiu úroveň. Unilaterálne rozhodovania, v niektorých prípadoch protichodné, nahrádzame kooperatívnym.
Táto interpretácia však zabúda na jednu podstatnú skutočnosť. Obsah pojmu suverenita sa od polovice 17. storočia, keď sa stal základom usporiadania vzťahov medzi európskymi štátmi, zmenil. Skrýva v sebe aj ideu reprezentatívnej vlády.
Predpoklad, že občania štátu by mali byť schopní – prostredníctvom volených zástupcov – rozhodovať o svojej budúcnosti, že oni jediní sú zdrojom legitimity. A túto požiadavku sa dá ťažko obísť slovami o „zdieľanej“, spoločnej suverenite. Pretože do hry vnáša ďalšiu otázku: nielen kde, ale aj ako sa rozhoduje.
Ak našu budúcnosť ovplyvňujú rozhodnutia gréckej, talianskej, francúzskej, nemeckej… vlády, môžeme ich ovplyvňovať dvoma spôsobmi. Tým prvým je stanoviť hranice toho, o čom vlády vôbec môžu rozhodovať. Limity, podmienky, zlaté pravidlá a sankcie majú jeden základný cieľ. Urobiť určité kroky právne komplikované, politicky príliš nákladné.
Na chvíľu vyzerá všetko v poriadku. Niektoré rozhodnutia sa stanú jednoducho nemožné, zvyšok zostane v suverénnych rukách vlády. Právo občanov rozhodovať o budúcnosti sa zachová – v rámci určených pravidiel. Na tejto predstave stojí fiškálna spolupráca v eurozóne.
Z dlhodobejšieho hľadiska sa však vytvára rozpor medzi efektívnosťou a legitimitou. Ak sú pravidlá dosť prísne, aby minimalizovali ich obchádzanie, priestor pre „suverénne“ rozhodovanie prekliato obmedzujú. Ak sa nebudú spoločné európske pravidlá vytvárať (a potvrdzovať či meniť) spoločnou európskou vládou, stále skončíme skôr či neskôr pri otázke: Koľko miliárd eur stojí sto gramov suverenity?