Francúzska nová vlna
Výsledok prvého kola francúzskych prezidentských volieb je prekvapením. No jeho strojcom nie je liberálny socialista François Hollande, ktorého víťazstvo predpovedali takmer všetky prieskumy verejnej mienky.
Šok spôsobil takmer 20-percentný zisk Marine Le Penovej z extrémne pravicového Národného frontu. Stala sa treťou najvplyvnejšou političkou v krajine a aj keď vypadla z finále o Elyzejský palác, jej názory ostávajú súčasťou politického života. Nicolas Sarkozy aj François Hollande budú musieť v nasledujúcich dvoch týždňoch nanovo zadefinovať svoj postoj k líderke, ktorá dnes stojí na čele najsilnejšej európskej extrémistickej strany. Le Penovej skóre je vyššie ako počet hlasov, ktoré stačili jej otcovi Jeanovi-Marie Le Penovi na to, aby sa v 2002 dostal do finále o prezidentský úrad, kde ho nakoniec porazil spoločný kandidát pravice a ľavice Jacques Chirac.
Marine Le Penová predstavuje nový druh extrémizmu. Dištancuje sa od otcovho revizionizmu, ktorý označil koncentračné tábory za „historický detail,“ nechodí na nedeľné omše, nemá osem detí a nesníva o dosadení Orleánskej rodiny na trón obnovenej monarchie. S tradičnými skupinami francúzskej reakcie, ktoré pestujú aristokratické formy nenávisti voči demokracii, ju spája iba biologický odpor k imigrantom a k islamu. Nepriateľmi jej otca boli liberáli, židia a socialisti, označovaní spoločným generickým názvom ako boľševici. Marine Le Penová sa sústredila na moslimov, útoky na nich sú beztrestné a veľmi účinné. Tragédia v Toulouse protimoslimské nálady podporila a z problému imigrácie urobila problém číslo jeden.
Úspech Národného frontu a prepad centristického kandidáta Françoisa Bayroua nie je iba dôkazom toho, že európsky extrémizmus nestratil svoju príťažlivosť ani po Breivikovej vražde mladých socialistov. Je výrazom slabnúceho vplyvu tolerantného stredového liberalizmu na pravicové strany, ktorý v Európe prevládal od pádu Berlínskeho múru. Na Slovensku môžeme túto desivú zmenu pozorovať v ambíciách bratislavského župana Freša, ktorý chce premeniť SDKÚ na „národno-kresťanskú“ stranu.
Ekonomická kríza, na ktorú nedokázali nájsť konzervatívne elity účinnú odpoveď práve preto, že nepovažujú za dôležité diskutovať o podstate nášho ekonomického systému, má už prvú obeť. Je ňou politický liberalizmus, ktorý háji záujmy korporácií na úkor občanov a vzdal sa zápasu o emancipáciu.
Hollande bude pravdepodobne úspešný so svojim „wellness“ socializmom pre vystrašené stredné vrstvy, no jeho program smerom k únii, a teda aj k nám, bude do veľkej miery formovať snaha zapáčiť sa miliónom voličov Le Penovej, ktorí považujú európsku integráciu, otvorenie pracovného trhu novým krajinám a transferovú úniu za skryté podoby „bruselského komunizmu“. Sarkozy sa bude uchádzať o ich podporu bez rozpakov, tak ako to urobil už v prvom kole. Donedávna chimérické výzvy na oslabenie Schengenu a zníženie európskeho rozpočtu sa môžu stať jeho programom.
Ani jeden z európskych politikov nemá rozmery de Gaulla, Kohla alebo Mitteranda na to, aby našli odvahu predstúpiť pred voličov s programom nádeje a obnovy. Bude však tragédiou, ak sa francúzsky extrémizmus stane obľúbeným ideologickým módnym doplnkom na kontinente, ktorý akúkoľvek parížsku módu stále obdivuje.