Pakt rastu
Tón európskej diskusie sa mení. Asi sa niet čo čudovať: v čase, keď štatistiky nezamestnanosti a hospodárskeho rastu odhaľujú smutnú pravdu o účinnosti európskej odpovede na krízu a voliči trestajú jedného lídra po druhom. Lenže čo treba rozumieť pod zaklínadlami „stratégia rastu“, či dokonca „druhý Marshallov plán“?
Podľa Eurostatu pribudlo v marci 200-tisíc nezamestnaných Európanov, z toho viac ako štyri pätiny v eurozóne. Za rok reštriktívnych opatrení stratila únia dva milióny pracovných miest! Štátov, ktoré hlásia prepad do recesie, pribúda.
Korelácia, samozrejme, nemusí znamenať príčinnú súvislosť. Kopiace sa príznaky nástupu druhej fázy hospodárskej krízy v EÚ – pravdepodobne hlbšej, dlhšej a s vážnejšími politickými následkami – však lámu názorovú jednotu politického mainstreamu, charakterizovanú postojom „úsporné opatrenia nemajú alternatívu“. Komentátori a politici (otázka je, kto v čom závese) hovoria o potrebe konkrétnych opatrení na naštartovanie hospodárskeho rastu. Lenže, čo tým myslia?
Aj minimalistická verzia zmysluplného európskeho „paktu rastu“ musí obsahovať štyri prvky. Musí riešiť nadmerne vysoké úrokové miery, ktoré platia viaceré krajiny na finančných trhoch. Dočasný a neskôr trvalý euroval má obmedzené možnosti pôsobiť preventívne. Zásadnú zmenu by prinieslo zavedenie eurobondov či iného nástroja spoločnej garancie dlhov. Každé euro ušetrené na nižších úrokových mierach by sa mohlo investovať do rozvoja ekonomiky.
Prorastové impulzy by sa mali podporiť verejnými investíciami. Nie donekonečna opakovaným „lepším využívaním eurofondov“. Nie že by ich efektívne využitie nebolo potrebné, zďaleka však nestačia. Európsky rozpočet nás nevytrhne.
Žiadať masívne investície z národných rozpočtov, ako to urobila Európska komisia na jeseň 2008 v slávnostne ohlásenom a rýchlo zabudnutom Pláne obnovy, by bolo v súčasnosti zlým vtipom. Ostávajú dve možnosti: posilnenie Európskej investičnej banky cez zvýšenie kapitálu a vytvorenie špeciálnych „projektových dlhopisov“, určených na financovanie konkrétnych projektov. Obe už pred časom navrhla a opäť navrhne v rámci „druhého Marshallovho plánu“ Európska komisia. Samozrejme, skôr ako po nich s nadšením skočíme, budeme sa musieť opýtať: Cui bono? Komu na prospech? Rozhodujúci bude výber projektov a spôsobu ich realizácie. Musia vychádzať z potreby podporiť slabšie, periférne ekonomiky.
Aby boli predchádzajúce opatrenia účinnejšie, treba prehodnotiť konsolidačné programy nanucované krajinám v problémoch. Nie uvoľnenie pravidiel, ale ich nastavenie tak, aby nedusili hospodársky rast. A o problém „dôvery finančných trhov“ sa postará spoločné garantovanie dlhov.
Ak má byť „pakt rastu“ udržateľný a nielen hasením bezprostrednej krízy, musí obsahovať aj prvok reálnej koordinácie hospodárskych politík. Takej, ktorá sa nebude snažiť nasadzovať opraty iba „južanskému životu na dlh“, ale zreguluje aj predátorské inštinkty „nemeckého hospodárskeho zázraku“.