Bu-bu-bu
V Európe sa vraj chystajú strašné veci. Politická situácia v Grécku je po parlamentných voľbách bezvýchodiskovejšia ako pred nimi. A vo Francúzsku bude vládnuť – pardon za neslušné slovo, ale nedá sa inak – socialista. Takému tlaku už hádam neodolá ani železná lady z Berlína a potom je s Európou amen. Aspoň tak sa to tvrdí.
Hoci situácia v Grécku a vo Francúzsku je výrazne odlišná, rozdielna je aj úloha týchto dvoch štátov v európskej politike a na výsledku volieb sa podpísali aj špecifické národné faktory, majú spoločného menovateľa. Sú ďalším v rade príznakov neudržateľnosti spôsobu, akým dnes Európa rieši dlhovú krízu. A budú medzi katalyzátormi jeho zmeny.
Zástancovia riešenia krízy šetrením budú hroziť, že nás tento „populistický protest“ môže zviesť zo správnej cesty. Ich argumenty sa však podobajú na ošúchaný vtip o koňovi, ktorého sa majiteľ rozhodol odučiť jesť. Už to takmer vedel, keď zrazu, hlupák, umrel…
Stokrát opakovaný argument teda zaznie ešte raz. Pomôžeme si citátom z nedávneho komentára Josepha Stiglitza:
„Jednostranné zameranie sa Európy na šetrenie je výsledkom nesprávnej diagnózy jej problémov. Grécko nadmerne míňalo, no Španielsko a Írsko mali pred krízou rozpočtové nadbytky a nízku mieru dlhu v porovnaní k HDP. Poučovanie o rozpočtovej obozretnosti je triafaním mimo terča. A vziať ho vážne, dokonca prijať prísne rozpočtové rámce môže byť kontraproduktívne. Bez ohľadu na to, či sú problémy Európy dočasné, alebo fundamentálne – eurozóna má napríklad ďaleko k optimálnej menovej únii, daňová súťaž v oblasti voľného obchodu a voľnej migrácie môže podkopať životaschopný štát – politika šetrenia veci zhorší.“
Výsledok gréckych volieb dokazuje, že táto cesta je slepá a múr na jej konci sa blíži. Výsledok francúzskych by zas mohol byť potrebnou voľnou odbočkou. Nie však cez rušenie fiškálnych pravidiel a zastavenie stabilizácie rozpočtov. To napokon politicky možné nie je a Hollande to ani nežiadal. Ale ich doplnením o podporu rastu.
Fiškálna disciplína ostáva, rovnako štrukturálne reformy, no pod nimi by sa nemalo skrývať oslabovanie sociálneho štátu. K nim by však mali pribudnúť masívne verejné investície, spoločná zodpovednosť za časť verejných dlhov a koordinovaná hospodárska politika. Otázka nestojí, či to Európa potrebuje. Ale či sa na tom dokáže dostatočne rýchlo dohodnúť.
Len tak mimochodom: nemecká centrálna banka túto stredu verejne pripustila, že by bola ochotná zmeniť postoj k inflácii. Bundesbank by akceptovala vyššiu infláciu v Nemecku (vyššiu ako v súčasnosti a vyššiu ako európsky priemer) ako súčasť hospodárskeho vyváženia v eurozóne. Zvýšenie reálnych miezd v najväčšej európskej ekonomike by mohlo prispieť k posilneniu konkurencieschopnosti periférnych ekonomík.
Že by aj za dverami najkonzervatívnejšej z konzervatívnych centrálnych bánk zacítili, že výsledky víkendových volieb nie sú žiadnym bu-bu-bu, ale závanom, hoci zatiaľ iba slabučkého, vánku zmien?