Hrdinovia doby
Vyrástla som v dobe, keď viac ako iné boli povinne glorifikované udalosti a dôsledky druhej svetovej vojny. Režim ich ľuďom vnucoval na každom kroku, za každú cenu.
Často ich nepravdivo prikrášľoval, aby primárne slúžili vládnucej ideológii ako prostriedok na posilňovanie jej moci. Niet sa čo čudovať, že ľudia mali plné zuby stále dokola omieľaných prázdnych floskúl a večne živých gerojov. Aj keď ich hrdinstvo bolo bolestivo skutočné
Z povinného vzývania božstiev sa stal ventil, cez ktorý národ vypúšťal paru nechuti proti totalitnému štátu. Hádam s výnimkou niekoľkých vojnových filmov ho hrdinovia doby nudili a obťažovali. V prítmí svojho súkromia ich úplne ignoroval. A po roku 1989 to mohol konečne robiť verejne.
Zrejme i to je jedna z príčin, kam sme to na Slovensku dopracovali vo vzťahu k vlastnej identite, k vlastným dejinám, vo vzťahu k vlastenectvu. K vlastenectvu, ktoré sa vinou pôsobenia predchádzajúceho režimu a neskôr „vďaka“ kriku veľkohubých takzvaných národovcov stalo ak nie rovno nadávkou, tak pre mnohých jednoducho vyprázdneným nepotrebným pojmom. Až na pár osvietených výnimiek. Až na pár výnimiek extrémistických. Až na hokejové fandenie.
Možno ste si všimli (vy, dvaja, traja), ktorí spolu so mnou ešte stále a tvrdošijne sledujete vysielanie správ verejnoprávnej rádiotelevízie, že je na záver hlavnej spravodajskej relácie každý deň zaradený slzotvorný ďakovný šot našim strieborným „zlatým chlapcom“. Sama so sebou uzatváram stávky, či bude RTVS šot vysielať len do blížiaceho sa futbalového šampionátu, olympiády, konca sveta, alebo či jej to vydrží do ďalších majstrovstiev sveta v hokeji.
Ak by som mohla ponúknuť dramaturgický počin ja, navrhovala by som vysielať onen šot na každom kanáli RTVS, po každom programe i pred každou reklamou. Aj namiesto monoskopu a večerníčka. Dojatia, strieborných sĺz, potokov alkoholu a spoločnej pozitívnej emócie nie je predsa nikdy dosť.
Žijeme v dobe a v atmosfére, keď sú viac ako iné povinne glorifikované udalosti a hrdinovia konzumu. Či už je to konzum s názvom hokej, Vianoce, Valentín alebo farmárova žena, či už považujeme konzum za normálnu súčasť života alebo za hrobára planéty, či už k nemu máme dobrý vzťah alebo ho zatracujeme, v konečnom dôsledku je to úplne fuk. Hlavne, aby sme Slovensko viedli v ústrety lepším zajtrajškom. V minulosti ideologicky, dnes komerčne.
Potom sa niet čo čudovať, že verejnoprávnej rádiotelevízii i nášmu vyprázdnenému, o to viac ukričanému vlastenectvu takmer úplne unikajú udalosti a hrdinovia minulosti, zato prehnane glorifikujeme maskotov súčasnosti. Ako obyčajne.
Počas vyčíňania kedysi ideologických emócií rovnako ako počas vyčíňania tých dnešných konzumných prinášal a prináša úľavu pohľad napríklad do chladničky. Aspoň tam má človek istotu, že z nej po otvorení nevypadne aktuálny geroj. Ale ani sa nedozvie, po kom pomenovali povedzme také Gabčíkovo.