Mikroskop
Demokracia je nesmierne zaujímavá napriek tomu, že sme si na ňu viac-menej už zvykli. Ale ani najzaujatejší pozorovateľ sa neubráni dojatiu, keď ju niekde v našom spoločenskom živote uvidí. Hlboké pohnutie a spomienku na túto krásnu chvíľu si potom ešte dlho nesie so sebou a vracia sa k nej s rovnakou úľubou, akoby ju videl vôbec po prvýkrát.
Samozrejme pri pozorovaní demokracie má človek zdanlivo celkom iný pocit, ako keď napríklad pozoruje známy obraz renesančného maliara Sandra Botticelliho Zrodenie Venuše. Pritom Venuša na ňom, nesená na mušli, vystupuje z morskej peny celkom podobným spôsobom, ako keď slovenský politik Daniel Lipšic vystupuje z KDH.
Určite je skôr záležitosťou osobného vkusu definitívny súd, či je nahá bohyňa krajšia ako slovenský politik v obleku a s kravatou, no čisto objektívne vzaté tieto výjavy v mnohom splývajú. Na obraze Venuše, rovnako ako v slovenskom politickom živote, totiž ide hlavne o spojenie idey a hmoty, to znamená v prvom prípade krásy a ducha s prírodou, v druhom prípade krásy a ducha s určitou politickou stranou. Obraz by sme samozrejme iba z toho nepochopili, ak by sme nevzali do úvahy, že oba žánrové výjavy predstavujú zrod niečoho nového, myšlienku na obnovu života, mocne spätú so sviežou jarnou atmosférou.
Odborník napríklad charakterizuje Botticelliho obraz takto: „…Flóra, bohyňa zeme, čerstvo pokrytá kvetinami, ktorá stojí na opačnej strane obrazu; a Venuša, ktorej duch vládne nad mesiacom apríl a nad hojnosťou jari, je pripravená na jej prvý krok na pobrežie prijímajúc pokrývku zeme, ktorá je plná čerstvo rozkvitnutých kvetín.“
Ako inak by bolo možné interpretovať rozhodný a zásadný Lipšicov politický krok? Odpoveď (najmä ak vezmeme do úvahy jeho politické sny) je úplne jednoduchá: Nijako inak! Ide totiž o krok spejúci k vzniku novej strany, v ktorej (ako možno očakávať podľa iných, už jestvujúcich strán), bude istotne tiež nemálo pekných kvietkov.
Od poslanca Lipšica sa ústami predsedu KDH žiada, aby sa vzdal mandátu, čo je zaujímavá myšlienka, ktorú napríklad iný poslanec tejto strany Andrej Ďurkovský v podobnej situácii vôbec nevzal do úvahy. No to rozhodne neznamená, že by sme politickému obrazu Slovenska mali venovať menší záujem, aj keď pozorovanie je v poslednom čase mimoriadne obťažné.
V mnohých politologických rodinách si práve teraz kupujú mikroskop, aby mohli sledovať aj pravicové strany. „Keby si všímal iba vládnu stranu, vôbec by ho nepotreboval. Mohli ísť na dovolenku! No zaťal sa, že v demokracii vraj aj tých druhých treba vidieť,“ prezradila mi sestra jedného z nich. „A pomáha to?“ spýtal som sa so záujmom a patričnou spoluúčasťou. „A ako! Napríklad poslanci sú takí rozptýlení… ale keď na sklíčko pridáte nejaký homosexuálny prvok, hneď sa spoja a zhrčia na opačnej strane optického poľa.“ „Takže predsa len sú veci, čo by mohli pravicu a vôbec našu krajinu stmeliť!“ zaradoval som sa. „Nie vždy,“ povedala smutne. „Niektorí sa už chcú odtrhnúť aj so sklíčkom.“