Čo ponúka tento štát?
Keď bol otec v nemocnici, musel si okrem hygienických potrieb doniesť aj veľkú dávku porozumenia. Lebo starostlivosť o pacientov sa podobá na Slovensku na obdobie tesne po páde monarchie.
Na olovrant mu priniesli jeden suchý rožok a raz dostali všetci štyria chlapi v izbe jediný pomaranč. Štvrtku pomaranča nedostávali pacienti na olovrant ani za komunizmu.
Školáci nemajú na niektorých stupňoch roky učebnice, skopírované stránky dejepisu sú v rodinách vzácnejšie ako Kralická Biblia po predkoch a biológia má cenu samizdatového vydania Solženicyna.
Diaľnica do Košíc opäť nebude skôr ako o sedem rokov, čo znamená, že ponovembrové politické kartely neboli schopné postaviť v päťmiliónovej krajine za štvrťstoročie infraštruktúru, ktorej rozsah nepresahuje veľkosť jedného nemeckého alebo francúzskeho regiónu. Nie takú, čo nezničí polovicu našich lesov, ale akúkoľvek, vďaka ktorej budú môcť nezamestnaní praktizovať obľúbenú „sociálnu mobilitu,“ keďže vlaky im už zrušili aj tam, kde existovali od čias cisára Františka Jozefa.
Moja ochota platiť dane a odvody takému štátu je už dávno otrasená. Nemal som s tým problém, keď som žil vo Francúzsku. Bol som zdanený vo výške vyše 35 percent, platil som vysoké odvody, no vedel som, že v nemocnici nedostanem stafylokoka a na diaľnici sa značenie nerozpustí dva týždne po jej otvorení.
Električky v Štrasburgu, kde som študoval, nevyzerali ako pojazdný útulok pre bezdomovcov, plný smradu a špiny, aké vidieť v Bratislave, autobusy jazdili už pred desiatimi rokmi na bioetanol, v potravinách som nekupoval bábovky so sadrovými prímesami, a keď som potreboval úver v banke na nákup drahého zariadenia, nedostal som ho za 16-percentný úrok.
Do Paríža som prekonával 500-kilometrovú vzdialenosť za dve hodiny a 19 minút v TGV, ktorého lístky stoja menej ako cesta do Košíc rýchlikom Aupark alebo žehlička Eta. Vďačne som platil, pretože som vedel, že môj skromný príspevok do rozpočtu krajiny neskončí na lichtenštajnskom účte, odkiaľ sa vráti cez prepratú finančnú operáciu k nejakému bývalému štátnemu úradníkovi, z ktorého sa po odchode z úradu stal zo dňa na deň oligarcha bez toho, aby sa ho polícia opýtala, či naozaj vyhral svoje domy na Riviére v stávkovaní.
Spoločenská zmluva v normálnych krajinách je postavená na tom, že štát ponúkne služby a presvedčí nás, aby sme sa stali akcionármi vo financovaní vysokého štandardu verejného priestoru. Posledné nekoordinované návrhy Smeru, ktoré chcú rovnako zaťažovať malých vydavateľov a pani Strakovú, našu poslednú devínsku obchodníčku s potravinami fungujúcimi len preto, že ich má vo vlastnej garáži, a korporácie, ktoré si od vlády pýtajú „keš“, lebo inak odídu do Moldavska, sú ukážkou toho, ako sa to robiť nemá.
Dane a odvody zvyšujeme, aby sme udržali v spoločnosti takú mieru solidarity, ktorá v nás zabezpečuje pocit, že nežijeme v treťom svete a cestou z práce nás nezastrelia gangy z predmestí. Odpoveďou vlády majú byť služby, ktoré nie sú výsmechom konceptu sociálneho štátu, ale jeho dôkazom. Nemá preto žiaden zmysel, aby som bol lojálny voči republike, v ktorej politici urobili z nespravodlivosti štandard a z ušľachtilého pocitu solidarity povinnosť voči štátu.