Bolesti periférie
Lotyšsko stráca obyvateľov. Jeho občania cestovali už pred krízou na Západ, aby si tam privyrobili. Dnes je to však iná migrácia.
Mladí, jazykovo vybavení, vzdelaní ľudia sa vzdajú bytu, zatvoria bankový účet. Doma už nevidia perspektívu a sťahujú sa inam. Natrvalo.
Iróniou je, že pozorovatelia občas Lotyšsko uvádzajú ako príklad úspešného boja s krízou. Nuž áno, ak výdavkovými škrtmi donútite ľudí odísť z krajiny, naozaj potom na sociálne dávky či verejné služby míňate menej. Svoju logiku to má. Dosť perverznú.
Periféria Európy trpí. A nákaza sa šíri. Španielsky bankový sektor kolabuje pod ťarchou zlých úverov, ktoré vytvoril v období realitnej bubliny. Podobne je na tom malý Cyprus. Oba štáty čaká vonkajšia pomoc. Ako krátkodobé riešenie.
Z dlhodobejšieho hľadiska Európa rieši dva makroekonomické problémy. Čo robiť v jadre únie a čo robiť na periférii. Cieľ je rovnaký, hospodársky rast. No rámec sa líši.
V jadrových krajinách je to klasická otázka. Má štát vytvoriť lepší priestor pre súkromné podnikanie znížením daní a zosekaním svojich výdavkov alebo, naopak, musí do hospodárstva aktívnejšie vstúpiť? Čoraz viac expertov dnes hlasuje za druhú možnosť. Aj jednoduché deflačné očakávania môžu v hospodárstve narobiť „paseku“. Ak firmy a občania vo viacerých sektoroch očakávajú pokles cien, no tieto očakávania nie sú v rovnovážnom stave, robí to nejaký čas problémy. Oveľa horšie je, ak hospodárstvo spadne do deflačnej špirály, kde úbytok výdavkov plus obmedzovanie pôžičiek vedú k poklesu dopytu. A ten vedie k ďalšiemu úbytku výdavkov, a teda k ďalšiemu poklesu dopytu… a tak ďalej. V hospodárstve nemôžu šetriť všetci. Výdavky jedných sú príjmami druhých. Dopyt musí zastabilizovať štát.
Receptom pre veľkú ekonomiku sú vyššie verejné výdavky v kombinácii s uvoľnenou monetárnou politikou. Mnoho ekonómov dnes vyzýva vlády veľkých krajín s relatívne nízkym zadlžením, aby využili extrémne nízke sadzby dlhopisov a požičali si vysoké sumy peňazí na produktívne investície. Napríklad do infraštruktúry.
Situácia je o niečo odlišná v periférnych krajinách. To je aj prípad Slovenska. Takéto krajiny sú oveľa citlivejšie na pocity medzinárodných investorov. V prípade veľkých ekonomík jednoducho ide o objemy peňazí, s ktorými sa ťažšie hýbe. A politicky vplyvné krajiny investori jednoducho ľahšie vnímajú ako bezpečný prístav. Malé krajiny musia manévrovať opatrnejšie. Fiškálna politika hrá svoju úlohu. Prílišné škrty môžu rast zadusiť. No v konečnom dôsledku sa treba venovať najmä dlhodobým reformám. V školstve, vo vede, fungovaní štátnej správy. Len tak sa možno stať „jadrom“. A zároveň dobre lobovať. To je ale problém. Napríklad postkomunistické krajiny vzhľadom na zaostalú infraštruktúru ponúkajú zaujímavé investičné možnosti. Mohli by profitovať z dnes vznikajúceho rastového plánu. Tým sa EÚ bude snažiť preklenúť svoje hospodárske problémy. No zároveň dané štáty nie sú schopné koordinovať svoje kroky a účinne sa za ne postaviť. Aj preto periféria ešte nadlho zostane perifériou.