Lízanky v daždi
Niekedy ma rozosmeje a dojme, ako Američania dodržiavajú zákony, predpisy, príkazy a zákazy. Zaparkovali sme pri vodovodnom hydrante a za stieračom našli lístok, čo lístok, list: "Už dvakrát som vás pri hydrante videl parkovať. Svojím počínaním hazardujete so životmi mnohých ľudí. Keby horelo, požiarnici sa kvôli vašej pohodlnosti nedostanú k hydrantu s vodou. Volal som na políciu, mali ste šťastie, nedovolal som sa. Upozorňujem vás, parkovať pri hydrante sa nesmie! Ak vás tu ešte raz uvidím parkovať, zavolám políciu. Myslite aj na ostatných ľudí, nielen na seba."
Alebo ideme na plaváreň: plavčíkov je zavše viac ako nás plavcov v bazéne, všetci na svojich miestach, tie pripomínajú poľovnícke posedy u nás v lese, na kolenách záchranné kolesá, píšťalka na krku alebo rovno medzi perami, pohľad upretý na vodu. Aby nestratili pozornosť, v pravidelných intervaloch si miesta menia. Pozrú sa na hodinky, na seba, zlezú zo svojich pozorovateľní a nastáva výmena, ktorá pripomína vojenskú striedačku pred prezidentským palácom. Ich povinnosťou je kontrolovať aj čistotu vody. Vtedy zlezú, pohľadom z vody neuhnú, zabočia k polici s ampulkami, naberú vzorku pozorujúc bazén, položia ampulky na lavičku pozorujúc bazén, potom preskúmajú vo svetle, to je jediná chvíľa, kedy svoj pohľad od bazénu „odvrátia“, a vyškriabu sa pozorujúc bazén na svoje miesto. V bazéne sa nesmie skákať, špliechať, púšťať malé deti ani v plaveckých vestách do vody, v ktorej nedočiahnu na dno, nesmiete ich ani vziať na chrbát a plávať s nimi ako veľryba, lebo vždy sa ozve prenikavý hlas píšťalky.
Na miestach, kde sa nefajčí, sa nefajčí, na križovatkách na vás nik netrúbi, v obchodoch pri pokladnici vás nik nepredbehne, všetci to chcú mať čím skôr za sebou, alebo si to „užiť“ so všetkým, čo k tomu patrí, pani pri pokladnici sa vás síce rutinne, no s úsmevom opýta, či ste našli, čo ste hľadali, a nech ste akokoľvek nervózny z čakania v rade, panej, ktorá sa na vás usmieva, neodvrknete, naopak, možno sa usmejete.
Spočiatku vás dodržiavanie predpisov rozosmieva, robíte si z neho žarty, trebárs keď dieťa príde zo školy a prinesie odkaz, že v horúcich dňoch sa do školy sladké nápoje nenosia, má si nosiť čaj alebo vodu, alebo vytreštíte oči na černošky na zástavke, ktoré na vás volajú, hoci ste ich dávno minuli, kričia, až sa zľaknete, a ony vám „oznámia“, že vaše decko si na ulici odbaľuje lízanku a prší a možno dážď nie je celkom čistý, radšej nech si ju odbalí niekde vnútri. Usmievate sa ešte „vnútri“, páčia sa vám starostlivé baby, a keď vyjdete z obchodu, zamierite práve k nim na autobusovú zástavku, opýtať sa, či nemajú zapaľovač. Obe pokrútia hlavou, že nefajčia, ste na odchode a vtedy jedna z nich na vás volá, že, tam, na parkovisku, je chlapík, ktorý fajčí, bežte si pripáliť, povarujeme vám malú, aby ju nezrazilo auto. Rozbehnem sa, pripálim si cigaretu, jedna z nich sa zatiaľ na chodníku zhovára s mojou dcérou, a keď sa vrátim, usmievam sa na ne, ako dobre to zariadili.
V meste všetko funguje, ako má, ľudia sa jeden na druhého spoliehajú, lebo dodržiavajú predpisy. Zavše až tak, až to cudzinca privedie do rozpakov. Po polroku triedite odpad, odovzdávate veci do strát a nálezov a keď sa rozprší, vždy si spomeniete na starostlivé černošky.