Kruhy v obilí
Po polroku som sa vrátila z Pittsburghu. Chodím po návštevách a všade sa ma pýtajú, ako sa tam žije, akí sú Američania a či je doma najlepšie. Mne je doma najlepšie. Mám tu svojich, záhradu za zelenou bránou, vychodené chodníčky do chotára a psa.
Rada stojím s krhlou a čakám na vodu na modranskom cintoríne, zhováram sa s okoloidúcimi, ktorí nevedia, že som bola v zahraničí. A čudujem sa, odkiaľ sa v sobotu ráno na cintoríne vzalo toľko pekných, múdrych a vtipných ľudí. Neprekáža mi, že voda tečie pomaly, že sú zanesené rúrky, že je málo krhličiek…
Cítim sa trochu ako oneskorená lastovička, vrátila som sa domov, iné, americké „doma“ som nechala „tam“, pichne ma pri srdci, keď si spomeniem. Ale nepotrebujem robiť bubliny z amerických žuvačiek, aby som lietala. Je to ako s plávaním alebo bicyklovaním – raz sa naučíte lietať a už nikdy to nezabudnete. Ja lietam od malička.
Vyrazili sme na výlet južne od Bratislavy. Páľava, čo vonia, žatva v plnom prúde, všetky odtiene žltej a zlatej, lány slnečníc a kukurice. Akí sme robotní! Ľudia robia aj v sobotu, mrvia sa v záhradách, vykášajú pred domami trávu. Soboty u nás doma ostali pracovné.
Je tu pekne, jediné, čo špatí okolie, sú sídliská. Usmievam sa, keď si spomeniem, akí vieme byť prísni, keď vravíme o Petržalke, o činžiakoch, bytovkách a panelákoch, ako vtedy všetci rozumieme prírode aj architektúre.
Odskočíte si však kúsok od Bratislavy a vidíte, že aj tu sú stromy a „zelená“ luxusom, že príroda ako taká bude o chvíľu úzkoprofilovým tovarom, s ktorým sa časom bude obchodovať, zelená mizne z mapy. Zo zeme povyskakovali domiská, hrady obohnané vysokými murovanými plotmi, po chvíľke viete, ktorý dom v dedine kúpil niekto „zazobaný“. Všade sú ploty a múry, dediny sa začínajú podobať na väznice, sídliská tu rastú nie do výšky, ale do šírky. Poriadny strom tu nevidíte, možno v záhradách „domácich“, novodobí obyvatelia týchto dedín a osád zelenú nemusia, vystačia si s bazénom, trávnikom a dvoma tujami.
O zelenú sa treba starať. Podľa toho, čo tu nájdete, sa im zelení iba v peňaženkách. Šíri sa to všetkými smermi za Bratislavou, aj v okolí Modry a Pezinka, veľký dom, zdá sa, potrebuje vysoký plot.
Pittsburčania nemajú ploty. Aj tam, kde ich kedysi mali, ich búrajú. Záhrady si spájajú, vysádzajú trávu a stromy, miesta za domami sa stávajú akýmisi parkami.
Mesto vás príjemne prekvapí, lebo sa topí v zeleni, pod obrovskými košatými stromami, ulice lemujú aleje stromov, pod nimi je obyčajne chodník, za chodníkom predzáhradka plná kvetov, potom dom a za domom záhrada.
Mnohí na oknách nemajú záclony, často im vidíte nielen do obývačky, ale aj do tanierov. V sobotu chodia do parku a pittsburské parky pripomínajú lesy. Po uliciach hopkajú zajace, na stromoch žijú veveričky, z odpadkových košov vyliezajú racoony (medviediky čistotné) a vtáky v korunách stromov robia štabarc, až sa musíte usmievať.
Podľa mňa sa niektorým ľuďom na Slovensku niečo stalo, že sa im páči také škaredé. Odporúčam to preskúmať. Vkus novodobých Robinsonov je pre mňa rovnaký prírodný úkaz ako kruhy v obilí.