Pussy Malinová
Tri ženy z ruského punkového zoskupenia Pussy Riot nemajú napohľad nič spoločné so Slovenkou Hedvigou Malinovou. Nič, ak opomenieme fakt, že okrem jednej z nich sú všetky matkami.
A ešte jednou „zanedbateľnou drobnosťou“ sa ich osudy podobajú. Všetky štyri sú v ostro sledovaných kauzách vystavené nepochopiteľnej mocenskej šikane krajín, o ktorých máme vo zvyku hovoriť ako o právnych štátoch, vybudovaných na princípoch demokracie, osobných slobôd a úcty voči ľudskej dôstojnosti.
A hoci pri kolískach žien z Pussy Riot stáli zrejme sudičky politického exhibicionizmu, ktoré u Hedvigy, naopak, absentovali, každú z nich šrotuje rovnaký valec, nie nepodobný tomu normalizačnému spred pár desaťročí. I keď ženy z Pussy Riot napadli svojho „gospodina“ slovom, a, naopak, Hedviga sama bola obeťou fyzického napadnutia (a zbabraného čudne spolitizovaného vyšetrovania), nič to nemení na dojme, že všetky štyri slúžia iba na prezentáciu steroidmi nadupaných svalov štátnej moci.
Je namieste otázka, prečo práve tieto ženy sú pre svojich mocných také zaujímavé, že tým ruským stojí za to sa vyhrážať mrežami väzenia za neštandardne prejavený politický názor a tej slovenskej nevedno vlastne za čo mrežami „ústavu“. Ako inak ako utvrdzovaním moci prostredníctvom ľahkej koristi si vysvetliť, čo sa deje v životoch týchto od seba geograficky, politicky i osobným príbehom na míle vzdialených žien?
Ak by nezmyselná kauza Hedvigy Malinovej mala na pozadí maďarskú tajnú službu, ako v roku 2008 hlásal „národovec“ Ján Slota, tak Hedvigu nikto nenapadol, ona na mieste činu ani nebola, zmlátila sa doma sama (alebo jej k podliatinám pomohla oná tajná služba?) – a o tzv. maďarskú kartu nám ide aj teraz. Ale prečo? Veď voľby sú za nami. Nemá to logiku. Možno štátna moc jednoducho potrebuje pred ľuďmi zamaskovať hĺbku ekonomicko-politického (mafiánsko-oligarchického) marazmu, v ktorom sa Slovensko nachádza, hoci sa tvári, že opak je pravdou. A tak ľuďom predhadzuje zástupné témy v pevnom presvedčení, že národ rovná sa blbec.
Či už ide o Hedvigu Malinovú, alebo o Pussy Riot, ich príbehy o moci a bezmoci akoby spájala polozabudnutá červená niť bývalého priateľstva na večné časy a nikdy inak. A to je mimoriadne nebezpečný jav v demokraciách, v ktorých sa moc ocitla v rukách jedného muža a jednej strany, a kde ochranné opozičné mechanizmy fungujú čoraz viac iba ako expirované náplasti na kurie oká.
„Za dvadsať rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka, od primárnych potrieb ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva, až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia – pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky.“ Tieto slová vyslovil spisovateľ Ludvík Vaculík, autor manifestu Dvetisíc slov, ktorý prispel k pádu socializmu, ešte v roku 1967. Je to ich ozvena, ktorá k nám dolieha aj dnes?