Strácanie sna
Cesta z Bratislavy na Korziku je ako prehliadka rôznorodosti európskej prírody. Z vrcholiaceho stredoeurópskeho leta, vysušeného dlhým suchom, do zelenších údolí pod Alpami. Odtiaľ cez rozkvitnutý, mimoriadne teplý vysokohorský august pod ľadovcami a cez priesmyky, ktoré živili generácie pastierov a príležitostných pašerákov.
Na druhej strane hôr, v talianskom Južnom Tirolsku s klesajúcou nadmorskou výškou ubúda jablkových sadov a pribúdajú vinice. Z úrodnej a bohatej Pádskej nížiny vedie cesta do Florencie cez slnkom vysušené hory. Od pobrežia je to už len pár hodín loďou na skalnatý ostrov, spálený stredomorským letom.
Miesta, cez ktoré sa nespočetnekrát prehnala história, dnes brázdia karavány dovolenkujúcich Európanov. Nemci tiahnuci za morom na juh. Taliani do hôr na sever. Francúzi a najmä Holanďania križujúci s obytnými prívesmi starý kontinent. Medzi nimi pár Stredoeurópanov na cestách, ktoré boli pre nich pred štvrťstoročím takmer celkom uzavreté.
Možno práve to je jedným zo stelesnení európskeho sna: sloboda ísť kamkoľvek, neobmedzená hranicami, ktoré na tento svetadiel nakreslili moderné dejiny. Sloboda byť „bludným Európanom“, pre ktorého jeho domov nie je väzením, ale začiatkom a cieľom. Sloboda, v ktorej „národná identita“ nie je osudovým cajchom, ale dverami k identite širšej.
Tento sen je krehký. Európa ho skúšala podoprieť rôznymi politickými usporiadaniami. Tieto pokusy spájali to, čo sa v tom čase za Európu pokladalo, zmesou rôznych ideí i násilia. Filozofi snívali o kontinentálnom mieri stojacom na sile čistého rozumu. Štátnici tzv. suverénnych krajín chceli zabrániť krvavým konfliktom koncertom dohôd, spojenectiev a vzájomných záruk… Pričasto nasledovalo obdobie rozbíjania sna a nestability.
Dnes asi žijeme v ďalšom takomto období strácania európskeho sna. Integrácia po druhej svetovej vojne mohla pomôcť prekonať obmedzenia „národných demokracií“. Nie potláčaním ich demokratického charakteru, ale jeho prenesením na vyššiu úroveň. Nie popretím osvietenskej myšlienky „suverenity ľudu“, ale jej rozšírením na európsky rozmer. Konečnou stanicou by bola európska federácia. A v procese ekonomickej a politickej integrácie by sa vytváral európsky politický národ.
Podobne ako v iných historických prípadoch integrácie ani tento proces nemohol byť bez konfliktov a výhybiek, ktoré zdanlivo ponúkajú pohodlnú cestu, ale sú slepou koľajou. Na jednej z nich stojíme.
Maenstreamový príbeh súčasnej krízy tvrdí, že ak chceme zachovať európsky sen, musíme ho zachrániť pred Európanmi. Záchranou pred rozpadom a ďalším obdobím politického chaosu a hospodárskeho úpadku je oslabenie demokracie. Európa zošnurovaná „nemennými zmluvami“ a technokratickými rozhodnutiami. No údajne odpolitizované rozhodnutia majú politiku zakódovanú vo svojom charaktere a nemenné zmluvy sú mocenskými dohodami.
Na tejto výhybke sa môžeme vzdať európskej demokratickej federácie. Môžeme znova stratiť európsky sen.