Nie lesk, ale bieda
Za socializmu koloval vtip: Novinár sa pýtal baču, ktorým slovom by vyjadril, ako sa mu žije v milovanej socialistickej vlasti. Bača sa krátko zamyslel a so zúfalstvom v hlase zvolal: "Pomóóóc!"
„Som šťastný, že v parlamente nemusím sedieť. Je to katastrofa. Blázni, negramotní idioti, ktorí tu behajú na tankoch. Zlodeji, podvodníci.“ To Ján Slota nedávno perlil. Večná škoda, že tieto perly sviniam nehádzal už vtedy, keď tam mal sedieť on, ale namiesto toho sa dával na prezenčnú listinu podpisovať kolegom. Požívajúc zatiaľ na inom mieste tekuté omamné látky.
Istá nemenovaná relácia nemenovaného tv-ohlupovadla odprezentovala dojatým davom, že homosexualitu je možné liečiť. Kde som to len počula? Aha, pred rokmi z úst psychiatra KDH Alojza Rakúsa – inak homofóba roka 2001 (podľa čitateľov a čitateliek mesačníka Atribút). Relácia tak konečne ponúkla dezorientovaným občanom a občiankam nádej, že heterosexualita je podľa tohto modelu liečiteľná tiež. Tak už iba pripomeniem, že všetci tí „chorí“ sa narodili zdravým rodičom (čítaj heterosexuálnym). Mimochodom, nestvoril boh človeka na svoj obraz?
Vari až do poznámok zo školského roka 1972/1973 nahliadol v príprave svojho poslabšieho slohu, ktorý omylom vydával za aktuálny slávnostný príhovor, minister školstva Dušan Čaplovič pri príležitosti otvorenia roka 2012/2013. Povinne „domovinový“ úvod básne zo „škrkotavej“ techniky konkuroval na školskom dvore v Dobšinej ministrovým slovám v duchu najlepších tradícií socialistického školstva: „Na prvom stupni ZŠ, ale nielen na prvom, ale aj na druhom stupni ZŠ sa treba nielen učiť, ale predovšetkým treba vedieť písať, čítať, počítať, ja k tomu pridávam aj cvičiť, kresliť a učiť sa pracovať. Učiť sa byť prospešný tejto spoločnosti.“ Popri tom sa pán minister nezabudol trhovo vyhrážať rodičom (vieme ktorým), že im budú tvrdo odoberané príspevky, ak nebudú deti posielať do školy. Prváčence určite valili oči v posvätnej úcte.
Aby sme nezabudli. Mladí Slováci na Hrade oslávili svoju ústavu. Za kopu našich peňazí. A za účasti pár papalášov na pódiu a desiatok prázdnych stoličiek v auditóriu. Akoby bolo až tak čo oslavovať. Ale aj sabotážnici kapitalistického zriadenia si užili. Či iba náhodou krepčili prezidentovi uniformovaní parobci práve na pieseň Michaela Jacksona They don?t care about us (Nezaujímajú sa o nás)? Vulgarizmy ďalšieho tanečného songu na „dôstojných“ oslavách SNP sa v slušných novinách nepatrí opakovať.
A tak si tu žijeme. Preto podobne ako za socializmu aj teraz vzniká čoraz viac ostrovčekov pozitívnej deviácie. Alternatívnych priestorov, kde si oficiálne štruktúry ani neškrtnú.
Na pódium Cigánskeho Bašavelu sa priplietol chlapec. Celkom malý chalan, mohol mať tak osem. Vždy duchaprítomná Adela Banášová ho vážne uviedla slovami: „Á, práve prichádza pán riaditeľ. Čo by ste povedali tu prítomnému publiku?“ Chlapec sa nadýchol a rozvážne predniesol: „Nič.“ A šiel si po svojom. Múdre chalanisko.